Japonsko: 6

Byt 

Počas pobytu v Tokyu nás pozval na návštevu domov jeden profesor z univerzity. Mohli sme tak vidieť bežný japonský byt, ktorý má kuchyňu, spálňu a obývačku. Japonci majú malé a skromné byty. V obývačke sedia na zemi-na vankúšoch. Aj my sme sedeli na zemi a pili sme tradičný japonský čaj. Pitie čaju sa považuje za spoločenský obrad, ktorý má presne svoje pravidlá a etiketu. Spálňa je zariadená ináč ako u nás. Japonci ležia na zemi a spia na rohožiach, ktoré sa volajú tatami. Posteľné prádlo si dávajú do skríň. V kuchyni majú samé automatizované roboty. 

Jedlo

Ryža je v Japonsku základná potravina, podobne ako u nás chlieb. Keďže ju Japonci jedia takmer každý deň, vedia ju aj vynikajúco pripraviť. Na varenie ryže používajú osobitné automaty. Medzi základné potraviny patria aj surové ryby a rôzne morské živočíchy. Často krát sa vám to na tanieri ešte hýbe, pričom ani neviete, čo to vlastne je. Majú aj polievky, ktoré sa pripravujú iba zaliatím horúcou vodou. Polievky často obsahujú rôzne druhy cestovín a nejakú zeleninu. Sú celkom chutné. Počas môjho pobytu v Japonsku som ani raz nejedla tmavý chlieb. Veľmi mi to chýbalo. Majú tam iba také americké biele placky, ktoré sa dávajú do hriankovača. Manžel však našiel jednu predajňu a kúpil mi na narodeniny bochník čierneho nemeckého chleba. V Japonsku sa je paličkami. Manžel aj deti sa túto techniku okamžite naučili. Ja neviem jesť paličkami, hoci ich doma máme a manžel ich používa ešte aj dnes. 

Rodina

V japonskej rodine majú priemerne dve deti. Deti sú vychovávané k úcte k rodičom. Deti majú pomerne tvrdú a prísnu výchovu. Musia si precízne plniť svoje školské povinnosti. Od útleho detstva sú vedené k pracovitosti, poslušnosti a disciplíne. Deti nosia do školy školské uniformy. Súčasťou dobrej výchovy je aj hra na nejaký hudobný nástroj. V Japonsku je vysoká úroveň zdravotnej starostlivosti. Malé deti nosia v zime holé nohy. 

Ženy sú doma, nepracujú, starajú sa o deti a rodičov. V niektorých rodinách aj v súčasnosti vyberá manželku synovi mama. Manžel mal na univerzite jedného kolegu, ktorý sa práve ženil a manželku mu vybrala mama. Mama väčšinu času trávi so svojou nevestou, preto je prirodzené, že si ju vyberá aj pre seba. Muži sú väčšinou v práci a prichádzajú domov neskoro večer. Doma iba prespia a ráno zase odchádzajú do práce. Niektorí (manažéri, robotníci) to preto riešia tak, že sa nevracajú vôbec domov, ale prespávajú v malých kapsulách priamo v Tokyu. Japonci sú známi svojou prehnanou pracovitosťou. Je to pravda. Na dovolenky takmer nechodia. Nanajvýš sa vyberú do prírody, alebo kúpeľov, niekde mimo mesta. Všade sa vozia autami, výťahmi a dopravnými prostriedkami. Keď idú na výlet, ledva vystúpia z autobusu, urobia si fotku a hneď sa vrátia do autobusu. Na horu Fudži napríklad nechodia peši po turistickej cestičke, ale vyvezú sa na vrchol hory lanovkou. 

Fotky 

- Deti

Japonsko: 5

Nikkó 

Nikkó je mesto v horách, ktoré leží asi 140 km na sever od Tokya. Je súčasťou Národného parku, ktorý má prekrásnu prírodu, vodopády a mnohé náučné chodníky. Nikkó je zároveň komplex chrámových budov, ktoré chýria farbami a stovkami jemných drevorezieb. Najviac sme obdivovali strechy, pre ich majstrovskú a prekrásnu štruktúru. Na jednom chráme je vyobrazený svetoznámy reliéf troch opičiek, ktoré znázorňujú, čo máme robiť (nepočujem, nehovorím, nevidím). V parku sa nachádza aj pomník zo 17. storočia, kde je vraj pochovaný jeden z najvýznamnejších šogúnov. Nikkó je obľúbeným miestom japonských turistov a detí. Jednotlivé svätyne sú umiestnené v prekrásnej prírode. Vládne tam pokoj a kláštorné ticho. V stánkoch nás obsluhovali mníšky. V parku sú červené lavičky a cédrové aleje. Vstup na posvätné miesto je označený vstupnou bránou. V horách na západ od mesta sa nachádzajú teplé pramene a prekrásne vodopády, kam sa dá dostať výťahom. Japonci hovoria: „Nehovor o kráse, kým si nevidel Nikkó!“ My sme tu krásu videli a boli sme nadšení. 

Óšima 

Po týždni pobytu v Tokyu, sme sa rozhodli, že si kúpime stan s celou výbavou a že pôjdeme týždeň stanovať na ostrov Óšima. Ostrov Óšima bol tektonického pôvodu a mal aktívnu sopku Miharajama, ktorá ešte v roku 1986 chrlila lávu a popol. To sme chceli vidieť-teda manžel to chcel vidieť, aby som bola presná. Aby toho nebolo dosť, tak dva dni predtým, ako sme tam mali ísť, sa v oceáne potopila loď s turistami. Správy v televízii boli iba o tom, ako ich zachraňujú a vyťahujú z vody. Ale išli sme. Večer sme nastúpili na výletnú loď, kde sme v noci všetci spali v jednej veľkej miestnosti na zemi. Celú noc som nespala a počúvala som na volkmene Madonu a Jacksona, ktorí boli vtedy populárni. Ráno sme šťastne vystúpili na ostrove Óšima. Najprv sme postavili stan a potom sme si išli pozrieť okolie hotela, v záhrade ktorého sme mali postavený stan. Boli sme tam takmer sami. Hneď v prvý deň sa manželovi stala nemilá vec. Pri prehliadke okolia a blízkeho brehu, mu obrovská oceánska vlna vzala okuliare. Manžel je krátkozraký a má silné dioptrie 6-7. Náhradné okuliare nemal. Celý pobyt na Óšime sa preto na všetko pozeral ďalekohľadom. Zažili sme tam aj zemetrasenie 5 stupňa, kedy sa celý stôl, pri ktorom sme sedeli, hýbal a poháre na ňom podskakovali. Manžel ma upokojoval, že to nič nie je a že zemetrasenie je tam každú chvíľu. Bola som úplne pokojná. Ináč sme sa tam mali celkom dobre. Ako správni turisti, sme sa jedného dňa vybrali na prehliadku ostrova. Naplánovali sme si prechod na druhú stranu ostrova, kde bolo more a kde sme sa chceli kúpať. Manžel povedal, že podľa mapy by sme mali byť na druhej strane za dve hodiny. Keďže bolo teplo, obliekli sme si iba plavky, vzali sme uteráky a už sme vykračovali po asfaltovej cestičke. Okolo nás prešlo niekoľko autobusov. Ľudí v ňom sme museli poriadne zaujať, pretože sa za nami obzerali, kývali nám a nechápavo krútili hlavami. Vtedy mi manžel vysvetlil, že oni chodia všade autobusmi, ženy v plavkách vidia málokedy a už vôbec nie pri nejakom prechode cez ostrov. Prikryla som sa uterákom, nič iné som nemala a išli sme ďalej. Cestou sme videli aj sopku Miharajamu a čiernu lávu, ktorá lemovala jej okraje. Šťastne sme prišli na druhú stranu ostrova, kde sme posedeli na piesočnatej pláži čiernej farby, vykúpali sme sa a šťastne sme sa vrátili domov. Bol to celodenný výlet. Ako vidíte, život s fyzikom je niekedy fakt ťažký, ale zaujímavý. Stan aj s výbavou sme priniesli domov a ešte dlho ho používala celá naša rodina. Stan a spacáky boli z kvalitných materiálov, ktoré vydržali ďalších 20 rokov. Bola to nielen kvalitná, ale aj pekná vec, na ktorú mám veľmi dobré spomienky.

Disnayland 

Návšteva Tokyo Disnaylandu patrí k mojim najkrajším zážitkom v Japonsku. Ani som netušila, čo všetko ma tam čaká. Myslela som si, že je to nejaký zábavný park pre deti. Disnayland ma ohúril nielen svojou rozlohou a atrakciami, ktoré sme navštívili, ale najmä rozprávkovým svetom, do ktorého sme sa na jeden deň preniesli. Hrady a postavičky z rozprávok, v ľudskej veľkosti, boli na každom kroku. Videli sme vesmírnu raketu, vláčiky, lodičky, krútiace sa šálky, kolotoče, autíčka, obchody so suvenírmi a na konci dňa prekrásny sprievod tých najkrajších svietiacich figurín. Bolo to niečo úžasné. V roku 1988 oslavoval Tokyo Disayland 5. výročie svojho vzniku. Veľmi pekne sme to spolu oslávili. Autobusová stanica, ktorá sa večer naplnila tisícami turistov, sa na moje veľké prekvapenie, vyprázdnila v priebehu pol hodiny. Ešte dlho po návrate z Japonska sme všetci nosili krásne tričká z Disnaylandu a ešte aj dnes používame krásnu veľkú osušku s Mickey-mousíkom.

Kamakura 

Na konci môjho pobytu v Japonsku sme ešte navštívili Kamakuru-bývalé hlavné mesto Japonska, kde sa začala písať história šógunov a bojových samurajov. V Kamakure sme obdivovali obrovskú sochu Budhu, ktorá na nás urobila veľký dojem.





Fotky 

- Nikkó

- Óšima

- Disnayland

- Kamakura

Japonsko: 4

Tokyo

Harajuku 

V Tokyu sme navštívili aj bláznivé Harajuku, kam chodia prevažne mladí ľudia. Je to centrum výstrednosti a najnovšej tokijskej módy. Mladí ľudia tam chodia vyobliekaní v bizarných kostýmoch, majú na hlavách parochne rôznej farby, alebo majú vlastné vlasy prefarbené na zeleno, fialovo, alebo modro. V Harajuku sme videli milých, veselých a slobodných mladých ľudí. Bola tam neskutočná atmosféra. 

Shinjuku

Je jedno z hlavných obchodných a administratívnych centier Tokya. V Shinjuku sa nachádza najrušnejšia železničná stanica na svete a niekoľko významných mrakodrapov. Tokyo nemá veľa mrakodrapov. Je to zrejme dôsledok zemetrasení. Japonci sa naučili stavať mrakodrapy až v poslednej dobe. Inak si ľudia stavajú skôr malé domy.

Televízna veža 

Veľkou atrakciou mesta je tokijská televízna veža, ktorá meria 332,5m. Veža má niekoľko rýchlovýťahov, ktorými sa môžete dostať až do výšky 260m, kde sa nachádza rozhľadňa a rôzne atrakcie a múzea. My sme boli v múzeu voskových figurín. Z televíznej veže bol krásny výhľad na celé Tokyo. Tokyo je obrovská aglomerácia, ktorá sa skladá z množstvo malých domčekov, ktoré sú naukladané tesne vedľa seba. Každý dom stojí osobitne. Na strechách domov sú bazény a bonsajové záhradky. Ceny pozemkov a bytov sú aj na japonské pomery veľmi vysoké. Ľudia preto bývajú skôr v malých bytoch na okraji Tokya, odkiaľ dochádzajú každý deň do práce. 

Ginza 

Je obchodnou a neskutočne luxusnou štvrťou Tokya. Svoje obchody tu majú najluxusnejšie značky, ako Gucci, Prada, Dolce Gabbana a mnohé ďalšie. Je tu množstvo obchodných centier, butikov, obchodov so suvenírmi, kaviarní a reštaurácií. Obchody sú otvorené 24 hodín denne, v sobotu aj v nedeľu. Všade na domoch sú reklamy. Hostesky robia pred obchodmi rôzne reklamy. Obchody sú plné tovaru. Zaujímavé bolo vidieť obchody s ovocím a zeleninou. Každé jablko bolo zabalené osobitne. Ľudia nekupujú ovocie na kilá, ale kúpia si jedno, dve jabĺčka. V obchode s potravinami som prvýkrát videla predávať obyčajnú vodu vo fľaši. Vo výkladoch môžete vidieť vzory jedál urobené z plastu. Na ulici môžete stretnúť rôzne postavičky a zvieratká z Disnaylandu. Japonci sú veľmi hraví ľudia. Po práci radi navštevujú herne, kde hrajú pachinko. 

Akihabara 

Je centrum úžasnej japonskej elektroniky, kde si môžete kúpiť najnovšie technologické trendy a vychytávky. Obchody na Akihabare sú preplnené tovarom najrôznejšieho druhu. Pri návšteve Akihabary máte pocit, že sa pohybujete v inom svete. Len pozeráte a pozeráte a neviete sa vynadívať. V Akihabare som neskutočne obdivovala japonské know how v oblasti elektroniky a miniaturizácie. V tom čase bolo Japonsko technologická veľmoc. Nás najviac zaujímali foťáky, volkmeny, CD prehrávače a rádia. Pri nákupe japonskej elektroniky si treba dávať pozor na rozdielne normy a rozdielne napätie v sieti. V predajni Sony som už vtedy obdivovala veľkoplošný televízor, ktorý u nás máme až dnes. Cena za bežný televízor v Japonsku bola asi 1/7 mesačného platu. U nás stál napríklad farebný televízor Thomson 21 000 korún, čo bol 7 násobok mesačného platu (vtedy 3 000 korún). V roku 1988 sme za Japonskom zaostávali minimálne 30-40 rokov. Od večera, často až do rána, sme pozerali s manželom filmy na videokazetách-Indiana Jones, Rambo, Comando a mnohé akčné firmy, ktoré sme doma nemohli vidieť. Videopožičovne boli otvorené celú noc, až do rána. Keď sme pozreli jeden film, išli sme si vymeniť ďalšiu kazetu. V televízii bolo plno reklám, hier a zápasov sumo. Televízne hviezdy sa chcú podobať na Američanov, preto si dosť často farbia vlasy na blond a dávajú si robiť plastiku očí, aby ich nemali šikmé. Japonské reklamy sú veľmi pekné a zaujímavé. 

Fotky 

- Harajuku

- Shinjuku

- Televízna veža

- Ginza

- Akihabara

Japonsko: 3

Tokyo

Kultúra

V nasledujúci deň sme sa boli pozrieť na sídlo japonského cisára Hirohita, ktorý ešte žil. Videli sme iba hrubé kamenné opevnenie, obklopené vodnou priekopou. Objekt nie je prístupný verejnosti. Cisár odtiaľ vychádza iba raz v roku, kedy ľuďom zamáva a vráti sa späť. Ďalšie dni sme navštívili rôzne budhistické a šintoistické svätyne v Asakuse. Japonci vyznávajú dve tradičné náboženstva zároveň-budhizmus aj šintoizmus. V šintoistickom chráme oslavujú narodenie detí, v budhistickom chráme sa lúčia so zomretými príbuznými a v katolíckom kostole majú svadbu. Vchod do posvätného miesta býva obyčajne označený vstupnou bránou tórií. V priestoroch chrámov možno vidieť rôzne pagody, otvorené priestory, ktoré sú určené na meditáciu, kartičky so želaniami, paličky, ktoré sa zapaľujú pred vstupom do chrámu a miesta na očistu-umytie rúk, úst a nôh. Do niektorých chrámov sa vstupuje bosými nohami. Keď sedíte na zemi, chodidlá musia byť obrátené smerom od Budhu. Opačný smer sa považuje za hrubú chybu a neúctu. Pri sedení na zemi, čo je v Japonsku bežná vec, musíte mať kolená spolu, nie roztiahnuté, ako u nás. V niektorých chrámoch sa vyžaduje, aby ženy mali zahalené ramená, dlhú sukňu, nie krátke nohavice a na hlave pokrývku. Japonci sa pred modlitbou neprežehnávajú, ale tlieskajú a klaňajú sa. Japonci vnímajú náboženstvo ako kultúrnu tradíciu. Náboženské obrady ľudia vykonávajú z úcty k tradícii. Bežne môžete vidieť v uliciach Tokya tradičný sprievod vyobliekaných gejší v kimonách pri príležitosti nejakého sviatku. Japonci vedia majstrovsky prepojiť tradičný a moderný spôsob života. Môj názor na náboženstvo sa v Japonsku úplne zmenil.

Metro

Tokyo je jedno z najväčších miest na svete. Aj s predmestiami tu žije 33-miliónov obyvateľov. Ľudia cestujú do práce každý deň aj 2 hodiny a rovnako aj späť domov. Dopravu v meste zabezpečuje metro, rôzne nadzemné a pozemné vlaky, taxíky a autá, ktoré jazdia v 3-4 pruhoch jedným smerom a pohybujú sa na rôznych viacúrovňových cestách. Napriek obrovskému návalu ľudí v rannej a večernej špičke, doprava je relatívne plynulá. Vlaky metra premávajú veľmi presne. Ľudia stoja v rade na bielej značke, kde vlak presne zastane. Keď sa dvere otvoria, vpravo sa nastupuje, vľavo sa vystupuje. Ľudia sú mimoriadne ohľaduplní a disciplinovaní. Nikto sa nepredbieha a netlačí. Vlaky chodia často, každých niekoľko minút. V klimatizovaných vozňoch metra sú všade reklamy. Milý hlas stevardky oznamuje jednotlivé stanice. Japonština, podobne ako slovenčina, je veľmi ľubozvučná. V metre sa neuvoľňuje miesto starším a muži neuvoľňujú miesto ženám. Nepovažuje sa to za neslušné. V podchodoch metra sú eskalátorové pásy, masážne stoličky, automaty na jedlo a množstvo malých a čistých obchodov. Najviac som tam obdivovala plnoautomatizované záchody, v ktorých sa dá nastaviť teplota vody, vzduchu, striekanie, umývanie, hudba, zatváranie a otváranie. No jednoducho úžas.

Vlaky

V Japonsku som prvýkrát videla, ako nás predbieha iný vlak. Majú tam farebné vlaky, pričom každá farba predstavuje inú spoločnosť, ktorá ich vlastní. Funguje tu trh so železničnou dopravou. V bežnom vlaku vás obsluhuje upravená stevardka, ktorá roznáša jedlo, pitie a noviny. V niektorých vlakoch je aj sprcha. Všade je čisto. Najväčším zážitkom bolo pre mňa cestovanie šinkanzenom, ktorý premáva najväčšou rýchlosťou 320km/hodinu. Takú veľkú rýchlosť vôbec necítite, pretože koľajnice sú tiež dokonalé a nehegajú. Vidíte iba okolité ryžové políčka a domy. 

Čistota

To, čo si v Japonsku okamžite všimnete, je neskutočná čistota. Všade-na ulici, v metre, v obchodoch, v parku, vo vzduchu, ľudia sú čistí. Na ulici môžete bežne stretnúť ľudí s maskou na ústach. Masku nenosia pre smog, ako si myslíme my, ale preto, že ak sú chorí, aby nenakazili iných. S takou ohľaduplnosťou sa málokde na svete stretnete. V parku si môžete nechať hodinky alebo fotoaparát  na lavičke a na druhý deň ich tam nájdete. Čistota a ukáznení ľudia nás sprevádzali celým pobytom v Japonsku. Asi preto som sa tam cítila veľmi dobre, hoci sme sa pohybovali v niekoľko miliónovom meste.

Fotky

- Cisársky palác

- Asakusa-1

- Asakusa-2

- Asakusa-3

Japonsko: 2

Moskva
Veľký zážitok som mala v Moskve, kde na letisku nebola žiadna informačná služba. Zavreté okienko neveštilo nič dobré. Prvá fľaša becherovky teda putovala k personálu letiska, aby som rýchlo zistila, kde parkujú taxíky. V priebehu dvoch hodín som sa musela presunúť z medzinárodného letiska Šeremetievo na miestne letisko, odkiaľ sme mali pokračovať na ceste do Chabarovska-mesto na východe Ruska. Znamenalo to prejsť čo najrýchlejšie cez celú Moskvu a stihnúť presný odlet druhého lietadla. Taxikár si dal povedať (druhou becherovkou) a uháňal na rozheganej Volge rýchlosťou asi 140 km/h, pritom fajčil, mal otvorené všetky okná a usmieval sa od ucha k uchu. V Moskve bol neskutočný smog. Až v lietadle som si vydýchla, že som celá a že mám aj batožinu. Z okna som sledovala ako prelietame nad celou Sibírou a pod nami sa vinie obrovská rieka Ob. Videla som aj Bajkalské jazero a rozsiahlu ruskú tajgu s brezovými lesmi, akú som dovtedy videla iba v ruských filmoch. Bolo to pekné.

Chabarovsk

Pred príchodom do Chabarovska nás pilot upozornil, že vonku je veľká búrka a že možno ani nepristaneme. Niekoľkokrát zakrúžil nad mestom a potom nám dal pokyn, aby sme sa poriadne pripútali, že budeme pristávať. Za veľkého hrmotu, bleskov a dažďa sme pristáli na letisku v Chabarovsku, kde nás už čakali záchranné autá. Všetkých nás previezli do vstupnej haly nejakého hotela. Boli sme tam natlačení ako haringy, mokrí, spotení a unavení, ale šťastní, že sme to celé prežili. V hoteli neboli voľné izby, tak našu batožinu nahádzali do jednej izby a ponúkli nám výlet na nejakú rozhľadňu, odkiaľ vraj bolo možné vidieť celé mesto. Väčšina z nás ale vôbec netúžila vidieť sibírske mesto-čo si dnes myslím, že bola chyba. Vytiahla som ďalšiu fľašu becherovky a hneď som mala voľnú izbu so sprchou a posteľou. Aspoň na chvíľu som si oddýchla a pripravila som sa na ďalšie dobrodružstvá.

Chabarovsk-Nachodka

Večer sme nastúpili do vlaku Chabarovsk-Nachodka. Do vlaku nastupovala aj početná česká delegácia, ktorá mala rezervované všetky kupé v jednom vozni, kde som mala byť aj ja. Kupé samozrejme nebolo. Bratia Česi boli skúsení cestovatelia, ktorí chodili pravidelne do Japonska na výstavy, sympózia a konferencie, preto sa veľmi dobre vyznali v miestnych pomeroch. Vlak bol pomerne slušne vybavený a čistý. Chvíľku som stála na chodbičke a keď prišiel sprievodca, poprosila som ho ďalšou fľašou becherovky o miesto v nejakom kupé. Kupé v spacom vozni sa hneď našlo a išla som spať. Celou cestou sme prechádzali tesne okolo čínskych hraníc, vlak bol preto prísne strážený. Čínsku hranicu som videla iba ráno, keď nás sprievodca volal na raňajky. Mne však bolo tak zle, že som raňajky nemohla ani vidieť. Krútila sa mi hlava, bolo mi na vracanie a každú chvíľu som čakala, kedy odpadnem. Stres, napätie a strach, aby som šťastne pricestovala, asi urobili svoje. Iba silou vôle som vystúpila z vlaku a pozerala som, kde sme. 

Nachodka

Boli sme v Nachodke-najvýchodnejšom meste Ruska. Prvýkrát som videla sibírske mesto, ktoré bolo samá šeď, špina a chudoba. Peši sme prešli od vlaku k colnici, čo bola malá búdka obklopená padajúcim dreveným plotom a ku ktorej viedla úzka prašná cesta. Tam nás už čakala prvá, druhá a tretia kontrola. Nachodka bola posledná zastávka v komunistickom Rusku, preto nás poriadne preverovali. Ja som ich vôbec nevnímala, len som ukazovala všade pas a vysvetľovala som po rusky, prečo idem do Japonska a čo tam budem robiť. Po kontrole sme sa hneď nalodili na loď s názvom Konstantin Černenko. Takú veľkú oceánsku loď som dovtedy nevidela. Mali sme sa plaviť Japonským morom až do Jokohamy. 

Nachodka-Jokohama

Dva dni na lodi boli veľmi príjemné. Hneď na prvý pohľad bolo jasné, že posádka lode je síce ruská, ale všetci presne vedia ako vyzerá Západ a kapitalizmus. Starali sa o nás naozaj vzorne. Na lodi bolo výborné jedlo. Mňa sa hneď ujal lekár, ktorý mi dal nejaké lieky proti bolesti brucha a prikázal mi ležať vo vodorovnej polohe, aby som nedostala morskú nemoc. Loď sa miestami kývala tak, že som sa musela pri prehliadke lode držať zábradlia, aby som nespadla. Na lodi bola aj kaplnka, kde sa stretávali ľudia z celého sveta a spoločne sa modlili, spievali a meditovali. Boli tam ľudia rôznej národnosti a rôzneho vierovyznania. Ja som mala v duši taký zmätok, že som nebola schopná ísť ani na jedno stretnutie. Postávala som iba pri dverách a obdivovala som, ako sa spolu modlia kresťania, moslimovia, budhisti aj ateisti. Veľa som o tom rozmýšľala a bolo mi to sympatické. 

Jokohama-Tokyo

Po príchode do Japonska som zažila kultúrny šok. V prístave stála v pozore nastúpená posádka. Myslela som si, že nás víta manažment prístavu. Ukázalo sa však, že sú to nosiči batožiny, ktorí boli oblečení v krásnych bielych uniformách a na rukách mali biele rukavičky. Po stretnutí s manželom sme nastúpili do taxíka a odviezli sme sa do Tokya. Jokohama, kedysi predmestie Tokya, je už dnes jeho súčasťou. Náš hotel bol v časti Ikebukuro. Cestou do hotela som sledovala preplnené štvorprúdové cesty, nadzemné trojúrovňové križovatky a svetelné reklamy na domoch. Na prechodoch stálo všade veľa ľudí, ktorí boli krásne oblečení-ženy v čiernych kostýmoch s bielou blúzkou a muži v čiernych oblekoch s bielou košeľou. Ľudia sú tam nielen pekne oblečení, ale aj vysoko ukáznení, čo som zistila neskôr. Pred hotelom taxikár otvoril kufor stlačením nejakého tlačidla vpredu a vyniesol našu batožinu v bielych rukavičkách až k recepcii hotela. Prvý deň sme bývali v luxusnom hoteli. V našej izbe bolo obrovské okno, odkiaľ bol prekrásny výhľad na celé Tokyo. Cítila som sa ako vo filme. Manžel mi pripravil naozaj prekrásne privítanie. Ráno nám priniesli raňajky až do postele. Nasledujúce tri týždne sme bývali v študentskom internáte, v mestskej časti Roppongi.

Fotky

- Jokohama

Japonsko: 1

Komunizmus

V týchto dňoch je práve 30 rokov odvtedy, čo som bola v Japonsku. Bola to moja prvá veľká cesta na Západ, hoci v tomto prípade vlastne na ďaleký Východ. Podotýkam, že u nás sme mali vtedy ešte tvrdý komunistický režim. Nemohli sme cestovať na Západ, nemali sme doláre, nevedeli sme po anglicky. Nemali sme možnosť pozerať cudziu televíziu a počúvať v rádiu správy zo zahraničia. Neboli mobily, nebol internet, neboli maily, nebolo elektronické bankovníctvo, neboli platobné automaty a karty. Doláre a inú tvrdú menu sme nemohli vlastniť. Keď ich človek nejakým zázrakom získal, musel ich ihneď vymeniť za bony. Kto vlastnil bony, bol najväčší frajer, pretože mohol nakupovať v Tuzexe-rifle, lego, kávu. ČSOB bola jediná banka, ktorá pracovala s tvrdou menou. Neboli supermarkety, v obchodoch chýbali základné veci, ako toaletný papier, zemiaky, mrkva. Veci sa odkladali pod pultom. Na všetko stáli ľudia v dlhých radách. Veľa sa vybavovalo po kamarátskej linke. Mali sme ŠtB-štátnu politickú tajnú službu Ministerstva vnútra ČSSR. Na všetko sme si museli dávať pozor, čo povedať a čo robiť. Chodiť do kostola bolo politicky neprijateľné. Ten, kto chodil do kostola, mohol mať problém dostať sa na vysokú školu, dostať byt a mal problém robiť pracovnú kariéru. Na hraniciach s Rakúskom bol ostnatý drôt a hranica bola strážená vojakmi. O ceste na Západ sme mohli iba snívať. Tak to zhruba vyzeralo u nás v roku 1988. Ako sa mi teda podarilo vycestovať do Japonska? Bolo to vďaka môjmu manželovi, ktorý nebol členom KSČ, ale bol veľmi zanietený mladý vedec-fyzik, ktorého si vďaka jeho publikáciám všimli japonskí profesori a pozvali ho na 1 ½ ročný študijný pobyt do Japonska.

Manžel

Po dvoch rokoch vybavovania žiadosti, dostal manžel povolenie vycestovať na študijný pobyt do Japonska na University of Tokyo. Študijný pobyt mu najprv schválila japonská vláda a potom výbor KSČ-na oddelení, na ústave, na predsedníctve SAV, v BA i v Prahe. Bol to zázrak, že manžel mohol vycestovať v októbri 1987. Cestoval trasou cez severný pól: Praha, Frankfurt, Anchorage na Aljaške, Tokyo. Iná možnosť ani nebola, lebo západné krajiny necestovali cez Rusko. Cestu a celý pobyt v Japonsku mu hradila japonská vláda. Ostali sme s deťmi v Bratislave 1 ½ roka sami. Syn Martin mal 7 rokov, syn Miro mal 4 roky.

Cesta do Japonska

Asi po roku ma manžel pozval na návštevu do Japonska. Deti mi komunisti nedovolili zapísať v pase, lebo sa asi báli, že emigrujeme. Mala som ísť sama. Do Japonska som mohla ísť iba cestou, ktorú mi určili a ktorá bola najlacnejšia. Mala som ísť lietadlom Praha-Moska-Chabarovsk, vlakom Chabarovsk-Nachodka a loďou Nachodka-Jokohama. Cesta mala trvať 4 dni a všetko som si mala platiť sama. Bola to veľmi náročná úloha, vzhľadom k tomu, že som vedela iba po rusky. Na cestu som sa chystala asi jeden mesiac. Dala som si ušiť krásne zelené plisované šaty a rozmýšľala som, ako cestu prežijem a čo si vezmem do kufra. Do Japonska som vycestovala 15.07.1988. V kufri som mala zabalené zemiaky, jablká, zavarené mäso, klobásky a vyprážané rezne. Teta Ruženka, ktorá bývala v Prahe, ma bola odprevadiť až na letisko. Na cestu mi pribalila ešte fľašu vodky. V lietadle Praha-Moskva v bezcolnom pásme, som vykúpila všetky becherovky, ktoré tam mali. Moja prezieravosť sa mi počas cesty niekoľkokrát vyplatila. V Rusku bola práve prohibícia. Za všetky služby počas cesty, som platila fľašou becherovky.

Fotky

- Japonsko