USA-východ: Najkrajšie myšlienky

1. New York
Socha slobody










2. Washington
Prisahal som na boží oltár, večný odpor proti akejkoľvek forme tyranie nad mysľou človeka. Thomas Jefferson







3. New York
Verím v najvyššiu hodnotu jednotlivca a jeho právo na život, slobodu a úsilie o šťastie. Rockefeller

4. New York
Múdrosť a znalosti pretrvajú v čase. Rockefeller

5. Albany
Sloboda prejavu, sloboda náboženstva, oslobodenie od túžob a oslobodenie od strachu. Práva všetkých ľudí, všade. Roosevelt

6. Pittsburgh
„Ako môžete takto žiť?“ hovorí Indián Washingtonovi.






Pekný deň vám praje

Marta Krajčíová

USA-východ, Kanada: Článok

Vážení zákazníci, milí priatelia,

pred týždňom sme sa vrátili z prekrásnej dovolenky v USA a Kanade. Bol to poznávací zájazd, na ktorom sme veľa videli, veľa sme sa naučili a získali sme krásne zážitky, ktoré nás mimoriadne odohatili a doplnili náš obraz o svete. 

Program zájazdu
Mapa zájazdu
Kilometre mikrobusom: 3000 km
Kilometre peši: 107 km

Pekný pozdrav už z Bratislavy vám posiela

Marta Krajčíová

USA-západ: Článok

Vážení zákazníci, milí priatelia,
 pozdravujem vás po návrate z prekrásnej dovolenky v najslobodnejšej krajine sveta
USA

Program zájazdu
Mapa zájazdu
Prejdené kilometre: 3300
Navštívené štáty: California, Arizona, Utah, Nevada
Teploty: 2-40
Nadmorské výšky: -80, 2706
Presuny: 7, 5, 3, 2 hodiny
Časový posun: 9 hodín
Let 1: Praha, Frankfurt, Los Angeles, 11 hodín
Let 2: San Francisco, Frankfurt, Praha, 10 hodín
Počet fotiek: 4500

Peknú nedeľu vám praje Marta Krajčíová

Izrael: Článok

Vážení zákazníci, milí priatelia,

pred týždňom sme sa vrátili z prekrásnej dovolenky v Izraeli. Cestovali sme s cestovnou kanceláriou ESO travel Praha. Na ceste nás sprevádzala pani Jiřina Nováková. Program poznávacieho zájazdu.

Na cestu do Izraela sme sa pripravovali duševne asi tri roky, prakticky asi rok. Cesta do Izraela je vyústením nášho hlbokého záujmu o duchovné a historické korene židovského, moslimského a kresťanského náboženstva. Ťažko by som opísala všetky zážitky a dojmy, ktoré sme si priniesli z cesty. Izrael vám chcem preto priblížiť aspoň prostredníctvom fotiek, ktoré vyjadrujú atmosféru nášho pobytu v tejto pozoruhodnej krajine, kde ľudia oživujú hebrejský jazyk a zúrodňujú púšte.

Fotky nájdete v nasledujúcich príspevkoch. Prajem vám pekné pozeranie.

Izrael: Video

  

Pekný pozdrav po návrate z Izreala vám posiela Marta Krajčíová

SHALOM ALEIJEM 

Čína: Článok

Vážení zákazníci, milí priatelia,

pred týždňom sme sa vrátili z poznávacieho zájazdu v Číne.

Cestovali sme s cestovnou kanceláriou ESO, ktorá nám pripravila mimoriadne bohatý program o histórii, kultúre, prírode, kapitalizme a komunizme v Číne. Naše poďakovanie patrí sprievodcovi pánovi Hynekovi Šmehlíkovi, za úžasne príjemnú spoločnosť a slovný výklad jeho bohatých skúseností z tejto pozoruhodnej krajiny.

Keď sme sa pred dvomi rokmi vrátili z Indie, boli sme naplnení duchovnými zážitkami. Po dovolenke v Číne je našim najsilnejším dojmom kapitalizmus v komunistickej krajine. Už iba spojenie týchto dvoch slov je zaujímavé. Vidieť to však naozaj, bolo ohromujúce. Fungujúci kapitalizmus, minimálne dane, žiadne povinné zdravotné a sociálne poistenie, žiadne dôchodky. Čína je spoločnosť založená na zásadách konfucionizmu, hierarchickom usporiadaní štátu, rodiny a firmy. Rodina je základom spoločnosti, čo je v silnom pravicovom štáte životnou nevyhnutnosťou. Pre podnikanie sú vytvorené ekonomické podmienky, dané nízkymi daňami a náročným systémom, ktorý núti ľudí pracovať. Potvrdilo sa nám to, čo sme o Číne vedeli. Číňania sú mimoriadne pracovití, vytrvalí a pracujú za nízku mzdu. Čína je rozvojová krajina, pričom jej rast je 10%. Kým v celej Číne funguje kapitalizmus, v Hongkongu je daňový raj a tvrdý kapitalizmus. Boli sme ohromení. Prejavuje sa to v rýchlosti akou stavajú mestá, ostrovy, mrakodrapy, cesty, úžasnou architektúrou, ktorú vytvorili pri príležitosti olympiády v roku 2008, službami a malými drobnými obchodíkmi na každom kroku. Pre modernú Čínu už nie je typický hore uvedený obrázok. Číňanov sa obávame, lebo sa rútia na nás ako cunami. Obávajme sa priatelia. Pokiaľ aj my radikálne nezmeníme podmienky pre ekonomický rozvoj a nebudeme tak vytrvalo a usilovne pracovať ako Číňania, môžeme sa hnevať iba sami na seba. Je absolútnou pravdou, čo napísal Jack Welch v svojej knihe Cesta k víťazstvu. Keď si robíte koláčové grafy na stratégiu firmy, 1/2 si vyhraďte na Čínu.

Zaujímavé bolo vidieť aj komunizmus: disciplínu, budovateľské nadšenie, spev komunistických pesničiek pri raňajkách a v parku, poslušnosť a úctu k Mao Ce Tungovi a súčasnej komunistickej strane Číny. Pripojenie na internet bolo v celej Číne, pripojenie na FB iba v Hongkongu. Pokrytie telefónnym signálom bolo aj na Čínskom múre. Podľa vyjadrenie sprievodcu, ľudia sa nevenujú politike, pretože musia tvrdo pracovať a na politiku im neostáva čas.

Veľa sme cestovali, veľa sme spoznali. Čína je obrovská krajina so zaujímavou históriou, rôznymi kultúrami, prekrásnou prírodou a priateľskými ľuďmi, ktorí ma milo prekvapili. Úprimne im želám všetko najlepšie, lebo si to fakt zaslúžia.

Ak sa pripravujete na cestu do sveta, nezabudnite na dobrú prípravu, dobrú obuv a spoľahlivého partnera. Ďakujem môjmu manželovi, že sme túto náročnú cestu spolu zvládli.

Zážitky a dojmy z Číny budeme ešte dlho spracovávať. Dnes vám ponúkam najzaujímavejšie fotky z miest, ktoré sme navštívili.

Čína-najkrajšie Čína-najkrajšie-osobné

Pekný máj na Slovensku vám praje

Marta Krajčíová

Čína: Pozdrav

Prekrásny pozdrav z dovolenky v Číne vám posiela

Marta Krajčíová

India a Nepál: Článok

Vážení zákazníci, milí priatelia,

opäť sa vám ozývam po návrate z prekrásnej, dlhej a náročnej dovolenky v Indii a Nepále. Bol to môj veľký sen, ktorý sa mi tento rok splnil :-) . Pokiaľ to bude možné, rada sa s vami podelím o najkrajšie zážitky a fotky-keď ich spracujeme.

Chcem vás uistiť, že na vás myslím a postupne vám napíšem aj novinky v pracovnej oblasti.

Pekne vás pozdravuje

Marta Krajčíová

India a Nepál: Najkrajšie zážitky

Vážení zákazníci, milí priatelia,

medzi mojich 10 najkrajších zážitkov z Indie a Nepálu patria:



1. India-Ágra: láska, krása
2. India-Khádžuráho: náboženstvo, história
3. India-Váranási: duchovno
4. India-chudoba
5. India-biznis, prežitie
6. Nepál-Káthmandú: história
7. Nepál-prežitie
8. Nepál-Bódhanáth: duchovno
9. Nepál-Bódhanáth: duchovno, sústredenie, krása
10. Nepál-Pókhara: múdrosť

Pekný pozdrav z Bratislavy :-) vám posiela

Marta Krajčíová

Nepál: Video

Posledné dni v Nepále sme pri každej pamiatke počuli túto hudbu

Om mani padme hum.

Thajsko: Článok

Letisko

Pre niekoľkými rokmi sme boli s manželom na dovolenke v Thajsku. Na letisku v Phukete nás privítala veľká tabuľa s oznamom, že letisko je certifikované. Zasmiala som sa a pomyslela som si: „Certifikát kvality? V Thajsku?“ Thajsku som považovala za rozvojovú krajinu. Myslela som si, že tu o kvalite nemôžu nič vedieť. ISO normy som skôr spájala s európskymi firmami, preto mi to celé nesedelo. „No veď uvidíme, aké služby poskytujete zákazníkom,“ povedala som si a smelo som vykročila k colnej kontrole. Na moje veľké prekvapenie colníci boli milí, usmiatí, pekne nás privítali v ich krajine a pri odovzdávaní pasu sa mi dokonca poklonili. Mala som z nich veľmi dobrý pocit. Batožina prišla s našim lietadlom, nič sa nestratilo, dokonca bola aj celá, nepoškodená. Všade bolo čisto. Na toaletách ma privítala jedna osoba, ktorú ani neviem, ako nazvať. S úsmevom mi podávala toaletný papier. Bola mladá, pekne upravená a milá. Nesedela, ale stála a čakala, ako môže pomôcť ďalšiemu zákazníkovi. Neustále sa okolo mňa krútila a stále mi niečo podávala. Všetko po mne čistila. Pozerala som sa na ňu ako na prízrak a rozmýšľala som, aké pracovné zaradenie má asi táto osoba a prečo pracuje na toaletách? Nebola to naša typická „hajzel baba“. Škoda, že sme sa na letisku nemohli dlhšie zdržať, bolo tam fakt príjemne.

Hotel
Ďalšie prekvapenia nás čakali v hoteli. Na recepcii nás privítala tip-top upravená recepčná, ktorá z nás nespustila oči. Nerozprávala sa s kolegyňou, nevymieňala papier v tlačiarni, ani neriešila operatívne problémy hotela. Stála tam v pozore a čakala, ako nám môže poslúžiť. Kým manžel vybavoval formality, ja som nevedela odtrhnúť oči od jej mejkapu, účesu, nechtov a prekrásneho oblečenia. Neustále sa usmievala. Hovorila perfektnou angličtinou. Po privítacom ceremoniáli sa nám uklonila a popriala nám pekný pobyt v ich hoteli. Nosič nám odniesol celú batožinu až do izby, bez toho, aby sme ho o to prosili. Jeden nosič nosil batožinu, druhý otváral hosťom vstupné dvere. Nosič vyberal batožinu z auta sám, bez nás. Mal na rukách biele rukavice a bol perfektne oblečený. O službách v hoteli sa nedá ani hovoriť. To neboli služby, ale jedna pieseň. Každý deň boli všade čerstvé kvety. Všade, znamená: na posteli, v kúpeľni, na stole, na balkóne, na chodbách, v jedálni, na terase. Každý deň bola vymenená posteľná bielizeň, pričom z pyžám nám tam robili všelijaké zvieratká. Personál sa nemotal po chodbe. Upratovačky robili prácu tak, aby nám neprekážali a robili ju vtedy, keď sme neboli v hoteli. Pri raňajkách stála pri stole jedna osoba, ktorá nám urobila všetko, čo nám videla na očiach-priniesla, čo sme si želali, odniesla, čo sme nepotrebovali, nalievala nám nápoje do pohárov, pričom sa neustále usmievala a klaňala. V hoteli hrala celý deň lahodná hudba. Mohli sme sa vykúpať v bazéne, mohli sme sa dať thajskú masáž, mohli sme obdivovať prekrásnu záhradu plnú kvetín, alebo sme si mohli len tak ležať na lehátku na balkóne a čítať knihy. Neveríte, však? Dotazník spätnej väzby, ktorý sme vypĺňali na konci pobytu, mal samé jednotky-najlepšie hodnotenie.

Služby
Vedeli sme, že taký luxus je iba v rezorte, kde sme boli ubytovaní. Cez deň sme chodili na výlety a stravovali sme sa v miestnych reštauráciách. Je pravdou, že taký luxus už tam nebol, ale služby a zameranie na zákazníka boli všade neuveriteľné. Mikrobus, ktorý nás vozil na výlety, bol vždy presný. Vodič nám pri nastupovaní do mikrobusu podával ruku a pomáhal nám s nastupovaním. Majitelia reštaurácii nás už na chodníku lákali svojou ponukou a vábili nás na dobré jedlá, ktoré mali odfotené v jedálnom lístku. Na jedlo sme nikdy nečakali dlho. Čašník k nám okamžite prišiel, dokonca nás usadil a pridržal nám stoličku. Jedlo bolo vždy čerstvé a chutné-samá zeleninka a ryby. Nikdy nezabudnem na tie lahodné chute. Krajčíri vám tam ušijú oblek zo dňa na deň. Vy, ktorí ste už boli v Thajsku, iste o tom viete. Ráno vás odmerajú a večer si vyzdvihnete oblek.

Podobné zážitky s dobrými službami sme mali aj na loďke, s ktorou sme sa plavili po okolitých ostrovoch. Loďka bola prispôsobená pre turistov tak, aby sa v nej dalo ležať. Personál nám nosil kávu a čaj až na lehátko, nebolo treba stáť v rade pri okienku. Podobne obed a všetky maškrty nám priniesli usmiate Thajky až na lehátko. Atmosféra na lodičke bola naozaj pohodová a príjemná. Na moje veľké prekvapenie, nám dali na konci plavby, vyplniť dotazník spätnej väzby.

Na potulkách po ostrove Phuket sme navštívili aj výrobňu drahých šperkov, ktorá mala tiež certifikát kvality. To ma až tak neprekvapilo, pretože drahé šperky zvyknú mať osobitný certifikát kvality na každý výrobok. Manžel mi tam kúpil prsteň z drahého kameňa, ktorý je prekrásne-kvalitne vybrúsený. Podotýkam, že môj manžel je veľmi náročný zákazník, ktorý len tak hocičo nekúpi. Pamiatku na túto úžasnú krajinu mám odvtedy každý deň na prste.

Zameranie na zákazníka
V Thajsku sme sa stretli so skutočným zameraním na zákazníka. Priateľstvo, úsmev na perách a snaha vyhovieť všetkým našim potrebám, nás sprevádzali počas celého pobytu v Thajsku. Skutočný záujem o zákazníka majú Thajčania v hlave aj v srdci. Bolo to na nich vidieť. Prístup k zákazníkom v Thajsku ďaleko prevýšil všetky moje očakávania. V Thajsku som naozaj pochopila, čo je orientácia na zákazníka. Nebolo to vďaka certifikátom kvality, ktoré mali všade vyvesené, ale vďaka skromným, úslužným a podnikavým ľuďom, ktorých sme tam stretli. Do Thajska sa určite ešte raz vrátime.

Krásne dovolenkové zážitky vám praje

Marta Krajčíová

Egypt: 5

Návrat domov

Počas celého zájazdu sme sa držali zdravotne statočne. V Káhire to už niektorí účastníci zájazdu nevydržali a spustila sa celá séria hnačiek, vracania, bolestí brucha a hlavy. My s manželom sme si celou cestou dávali preventívne živočíšne uhlie a to nás zachránilo. Cestu vlakom z Prahy do Bratislavy som už presedela na toalete. V Kútoch mi pasoví a colní úradníci klopali na dvere, aby som im ukázala aspoň pas. Neverili manželovi, že cestujeme z Egypta a že sa cítim veľmi zle. Mysleli si, že som pašerák, ktorý sa pred nimi skrýva.

Nebezpečenstvá
V roku 1996 sa výletná loď, ktorou sme sa plavili aj my, potopila v Níle. V tom istom roku vystrieľali teroristi v Káhire celý autobus turistov pri tom hoteli, kde sme boli ubytovaní aj my. V roku 1997 vystrieľali teroristi pri chráme kráľovnej Hatšepsut celý autobus zahraničných turistov. Až po týchto udalostiach som pochopila, prečo nás počas celej cesty sprevádzali dva vojenské konvoje, prečo sme nemohli vychádzať z autobusu a prečo bola sprievodkyňa neustále v strehu a pozerala sa vpravo a vľavo. Počas celého zájazdu nám hrozilo reálne nebezpečenstvo teroristických útokov a beduínskych lúpežných prepadov. Veľmi zazlievam cestovnej kancelárii s ktorou sme cestovali, že napriek zložitej politickej situácii v Egypte, takýto zájazd vôbec ponúkala. Neverte obrázkom v cestovných katalógoch a nízkym cenám. Keď idete do Egypta, overte si politickú a bezpečnostnú situáciu v krajine. Naša naivita a neskúsenosť s tretím svetom nás mohla stáť život. 

Zážitky a skúsenosti

Som rada, že sme cestu po Egypte prežili a že sme sa vrátili domov relatívne zdraví. Som rada, že sme poznávací zájazd do Egypta absolvovali v 40-tke, dnes by som to už nezvládla. Okrem suvenírov sme si z Egypta priniesli neopakovateľné zážitky a obrovské cestovateľské skúsenosti. Prišli sme obohatení o dojmy z návštevy významných archeologických pamiatok. Doplnili sme si vedomosti o nové historické fakty. Urobili sme si živý obraz o egyptskej kultúre a súčasnom arabskom svete. Z Egypta sme sa vrátili plní pokory a súcitu s ľuďmi, ktorí tam žijú v neskutočnej chudobe a biede. Bol to jeden z našich najkrajších poznávacích zájazdov po svete, preto som sa rozhodla, že vám o ňom niečo napíšem.

Egypt: 4

Káhira 

Svetoznáme pyramídy sa nachádzajú v Gize, čo je predmestie Káhiry. Pyramídy stáli priamo pri ceste, nie niekde ďaleko v púšti, čo ma dosť prekvapilo. Pyramídy sú hrobky faraónov. Ich dômyselná geometria svedčí o vysokej matematickej schopnosti ich architektov.

Na pyramídach ma ohúrila ich veľkosť. Mysleli sme si, že vyjdeme až hore na pyramídu. Jednotlivé diely pyramídy sú však vysoké asi 1 meter. Ledva sme vyšli na druhý stupienok.

Dovnútra pyramíd sa dá vojsť a pozrieť si tam prekrásne vymaľované interiéry. Cheopsova pyramída bola práve zavretá, ale podarilo sa nám navštíviť Racheovu pyramídu. Po mojich zážitkoch z Údolia kráľov som bola veľmi opatrná. Vojsť do pyramídy, vyjsť z pyramídy, ísť po schodoch, pohybovať sa v úzkom priestore bez prívodu vzduchu, pri teplote asi 40 stupňov, si vyžaduje dobrú fyzickú kondíciu.

Pri pyramídach sa nachádza aj Veľká svinga. Bola naozaj monumentálna a urobila na mňa veľký dojem. 

S pyramídami ma spája ešte jeden zážitok. Keď som bola chvíľku bez manžela, prehovoril ma miestny obchodník s ťavami, aby som nastúpila na jeho ťavičku, že ma trochu povozí. Dlho som sa nedala prehovárať. S ťavami som už mala skúsenosť. Nastúpila som a milý Egypťan ma začal ťahať preč. Išli sme asi 50 metrov od nášho autobusu. Po chvíľke som začala kričať, aby sme sa vrátili, ale on išiel a išiel stále iným smerom. Manžel počul môj hlas a išiel ma hľadať. Iste vám nemusím ani hovoriť, ako sa na mňa hneval. Mne sa to v tom okamžiku zdalo dobrodružné. Okrem platenia som totiž riskovala, že sa už nikdy nevrátim domov.

V programe zájazdu bola aj návšteva oázy v púšti. Sprievodkyňa nám chcela ukázať, ako žijú miestni obyvatelia na vidieku, mimo hlavného mesta Káhira. Jeden deň sme sa teda vybrali do oázy. Bolo to miesto v púšti, kde sa nachádzala voda, kde bola zeleň a kde sa dalo ako tak žiť. Po ceste sme stretli usmiate deti, videli sme ženy, ktoré umývali riad a prali prádlo v tej istej-neskutočne špinavej rieke. Rozdávali sme deťom perá a sladkosti, ktoré nám ešte po ceste ostali. Vybrala som všetko, čo som mala v kabelke a rozdala som to miestnym deťom. Takú chudobu som ešte v živote nevidela. Pochopila som, že my si nemáme na čo sťažovať. Títo chudobní ľudia museli dennodenne bojovať o svoj holý život. Mali nedostatok vody a jedla a napriek tomu boli usmiatí a šťastní. O vzdelaní nebudem ani hovoriť. Bola som z toho veľmi veľmi smutná.

Cestou do oázy sme videli v púšti pohrebné stavby významných Egypťanov, ktoré sa volajú mastaby. Dovnútra niektorých mastáb je možné vojsť, ale iba poležiačky. Manžel sa plazil do každej diery v zemi. Ja som to už vzdala a iba som sa pozerala, či z tej diery vyjde aj von.

V Káhire sme navštívili aj známe Egyptské múzeum v ktorom sa nachádza Tutanchamonova maska a hlava Nefertity. Vidieť pozostatky faraóna bolo silné stretnutie s históriou. 

Veľkým zážitkom bol pre mňa aj trh v Káhire. Mali tam takmer všetko. Od voňavých byliniek, mastičiek a práškov, až po oblečenie a jedlo. Bola tam neskutočná atmosféra. Ľudia kupovali všetko možné. Bol to labyrint stánkov, obchodíkov a usmiatych predavačov, ktorí ponúkali svoj tovar.

Sprievodkyňa nás povodila po všetkých svojich známych, ktorí mali nejakú alabastrovú dielňu, alebo výrobňu šperkov. Nakúpili sme si rôzne sošky egyptských bohov a obrazy z egyptskej mytológie. Za najvzácnejší dar však považujem kalich vytesaný z kameňa. Naša batožina mala asi o 15 kíl viac, ako na začiatku zájazdu. 

Fotky

- Oáza v púšti, mastaby
- Káhira

Egypt: 3

Edfu

Naša prvá zastávka po Asuáne bolo historické mesto Edfu, v ktorom sa nachádzal Chrám boha Hora. Tu som prvýkrát videla egyptské pamiatky pokryté výjavmi z egyptskej histórie. Najviac ma zaujali hieroglyfy a spôsob, akým si Egypťania zachovávali a odovzdávali informácie. Vedci dlho skúmali význam písma zakódovaného v hieroglyfoch. Až v roku 1822 sa im podarilo rozlúštiť Rosettskú dosku, ktorá je dnes uložená v Britskom múzeu v Londýne. Pompézna bola aj socha boha Hora, ktorý je zobrazovaný ako sokol. 

Luxor

Cestou do Údolia kráľov sme sa zastavili na jednom významnom mieste, kde sme si pozreli zádušný Chrám kráľovnej Hatšepsut. Bol naozaj rozsiahly a urobil na nás veľký dojem. Chrám bol práve zavretý, preto sme ho videli iba zvonka. Už na tomto mieste sme vedeli, že to najkrajšie a najvýznamnejšie nás ešte len čaká. Blížili sme sa do Údolia kráľov. 

Údolie kráľov patrí medzi najposvätnejšie miesta starého Egypta. Slúžilo ako pohrebisko faraónov a významných osobnosti starovekého Egypta. Rozdeľuje sa na Východné údolie a Západné údolie. Vo Východnom údolí je dosiaľ nájdených 65 hrobiek. Nachádzajú sa tu hrobky najvýznamnejšieho faraóna Ramessa II. a najznámejšieho faraóna Tutanchamóna. Tutanchamonovu hrobku objavil v r. 1922 Howard Carter. My sme navštívili obidve tieto hrobky. 

Vstup do Údolia kráľov bol pre mňa veľkým zážitkom. Vôbec som nečakala to, čo sme videli. Boli sme ohúrení veľkosťou a významom toho miesta. Hrobky faraónov boli umiestnené v púštnom pohorí, ktoré bolo bez známky života, stromu, trávy, či kvietka. Teplota tam bola asi 40 stupňov. Už na začiatku cesty som si uvedomila, že to bude fyzicky náročné a že nie som dobre oblečená a obutá. Bola to vysokohorská túra, kde bolo treba mať minimálne tenisky, krátke nohavice, pokrývku hlavy a fľašu s vodou. Ja som išla do Údolia kráľov vyobliekaná v dlhej bielej sukni, červenej blúzke a sandálkach na vysokom podpätku. Do Údolia kráľov sme kráčali po asfaltovej ceste, ktorá sa postupne menila na skalnatý chodník. Pri ceste nám chudobný Egypťan predal doštičku vyrobenú asi z ťavieho trusu, na ktorej bol nakreslený, či nalepený výjav z nejakej hrobky. Doštička malú nulovú historickú hodnotu, ale veľkú cestovateľskú hodnotu, ako pamiatka na Údolie kráľov. 

Hrobka Tutanchamóna sa nachádzala vpravo, hneď na začiatku vstupu do Údolia kráľov. Vchod do hrobky bol taký nenápadný, že sme ho skoro ani nezbadali. To bolo pre nás dosť prekvapujúce, vzhľadom na známe informácie o Tutanchamonovi. Čakali sme niečo pompézne. Hrobka bola prístupná verejnosti, tak sme tam hneď išli. Môj pocit z návštevy hrobky bol zmiešaný. Cítila som neskutočnú úctu k tomu človeku, videla som záhadnosť celého priestoru, miesto, kde bol Tutanchamón pochovaný (teraz už tam nie je-hrobka bola celá vykradnutá). Cítila som, že musíme byť ticho. Z hrobky vyžarovala naozaj posmrtná atmosféra, ako keby tam Tutanchamón ešte bol a pozeral sa na nás. Zároveň som si kládla otázku, či je správne, aby sme boli v hrobe človeka a rušili pokoj jeho duše, bez ohľadu na to či tam bol, alebo nie. Bol to fakt silný duchovný zážitok. Bolo tam ticho ako v kostole. Dokonca som sa tam aj pomodlila za jeho dušu, náš šťastný návrat domov a za to, aby nám jeho bohovia odpustili, že sme narušili miesto jeho posledného odpočinku. Bála som sa tiež, aby sme nechytili v hrobke nejakú baktériu a neboli potrestaní za náš hanebný čin a obyčajnú ľudskú zvedavosť. Poznáte tie príbehy archeológov, ktorí vstúpili do hrobky a potom zomreli. Jediná pamiatka, ktorá sa po Tutanchamónovi zachovala bol jeho sarkofág, ktorý bol umiestnený v Egyptskom múzeu v Káhire a ktoré sme sa chystali navštíviť. Ohúrení a plní dojmov sme vyšli von.

Hrobka Ramessa II. sa nachádzala už v horách. S veľkou zvedavosťou sme vykročili smerom k nej. K hrobke viedlo asi 100 schodov hore a potom zase dole. Cesta k vchodu hrobky nebola ešte nič oproti tomu, čo sme zažili, keď sme sa dostali dnu, do hrobky. Kľukatými cestičkami, kde výška stropu bola asi 20 cm od našej hlavy a teplota asi 45 stupňov, sme sa predierali rôznymi chodbami a miestnosťami. Maľby na stenách boli naozaj krásne. Výjavy zo života Egypťanov boli zachované vraj v pôvodnej farbe. Interiéry hrobky boli úžasné, ja som však mala iba jednu túžbu-dostať sa čo najskôr von, predtým, než skolabujem. Neskutočné dusno v hrobke, kde nemáte jasno, kde to začína a kde to končí, bez prívodu vzduchu, uzavretí v malom priestore, plnom zvedavých turistov, kde je vzduch úplne vydýchaný, urobili svoje. Iba som lapala po dychu a pila som posledné kvapky vody. Išla som posledná, aby som mala aspoň trochu vzduchu a aby som to prežila a nemuseli ma odnášať na nosítkach von. Návšteva hrobky bola pre mňa taká klaustrofobická záležitosť, akú som nikdy predtým, ani potom nezažila. Takže takto priatelia. Keď tam pôjdete, nestačí mať len túžbu po objavovaní a dobrodružstve, ale vybavte sa vodou, ľahkým letným oblečením a dobrou turistickou obuvou. Keď máte vysoký krvný tlak, alebo srdcové problémy, tak tam radšej ani nechoďte. Myslím, že nám to sprievodkyňa hovorila, ale my sme na jej rady vôbec nedbali. 

Karnak
V Karnaku sa nachádza chrámový komplex boha Amona. Chrám boha Amona-1, Chrám boha Amona-2, Chrám boha Amona-3. Na tomto významnom mieste sme videli známu alej sfíng a obrovské okrúhle chrámové stĺpy, plné výjavov zo života faraónov a vládcov Egypta, ktoré sme videli v knihách o Egypte. Tam som sa naozaj cítila ako v starovekom Egypte. Vládla tam kráľovská atmosféra. Chodili sme pomedzi tie stĺpy a s otvorenými ústami sme obdivovali ich krásu a veľkosť. V chrámovom komplexe sa nachádzajú aj dva významné obelisky: obelisk Thutmosa I. a obelisk kráľovnej Hatšepsut. Karnak nás naozaj očaril.

Fotky 

- Edfu

- Luxor

- Karnak

Egypt: 2

Asuán 

Z Asuánu si pamätám iba toľko, že to bol najjužnejší bod na svete, kde som vtedy bola. Cítila som, ako sme ďaleko od krásneho, zeleného Slovenska. Najbližšia krajina bola Sudán, kam som určite nechcela ísť. V Asuáne majú veľkú priehradu, ktorú im vybudovali Rusi. Priehradu sme videli tak, že sme asi na 5 minút vybehli z autobusu, urobili sme fotky a okamžite sme bežali naspäť do klimatizovaného autobusu. V Asuáne som pocítila, čo je to horúčava. Vonku sa nedalo vydržať, mohlo byť tak 45 stupňov. Nebyť klímy v autobuse, tak som dnes mŕtva. Vonku bolo neskutočné teplo a v autobuse o 20 stupňov menej. Na striedanie tepla a chladu musíte byť pripravení-vzdušným oblečením, uterákom, náhradným oblečením, pokrývkou hlavy a vodou. Ak toto nedodržíte, môžete dostať zápal priedušiek. Afričania vedia, prečo nosia voľné oblečenie, prečo nosia turbany na hlave a prečo sa chránia pred slnkom-muži aj ženy. Začínala som si zvykať na Afriku. Mojim cieľom bolo neochorieť a v zdraví sa vrátiť domov. Bola som zahalená od hlavy, až po päty. Žiadne krémy na opaľovanie by mi nepomohli. Boli sme neskutočne ďaleko a najkrajšie zážitky nás ešte len čakali. Bola veľká škoda, že sme nevideli jeden z najkrajších egyptských chrámov Abú Simbel. Keď stavali asuánsku priehradu, tak celý komplex vraj premiestnili na blízky ostrov, aby ho nezaplavila voda. Chrám práve opravovali. 

Loď 

Loď, ktorou sme sa plavili po Níle, zastavovala vždy pri významných pamiatkach, kde sme vystúpili, pozreli sme si najzaujímavejšie miesta a zase sme sa vrátili na loď. Bol to taký plávajúci hotel. Loď bola naozaj krásna a veľká. Mala asi 3 poschodia kajút. Na najvyššom poschodí boli spoločenské miestnosti a bazén. Raňajky, obedy a večere boli podávané v luxusnej jedálni, kde sa trikrát za deň stretávala tá najpestrejšia celosvetová spoločnosť, akú si vôbec viete predstaviť. Boli tam ľudia rôznej pleti, rôznej národnosti a rôzneho vierovyznania. V jedálni bolo tak rušno a veselo, že tam bola radosť ísť a dozvedieť sa zase niečo nové. Vládla tam pohoda a dobrá nálada o ktorú sa veľkou mierou usiloval aj personál, nielen nosením jedla na stoly, ale aj zábavou cestujúcich. Po náročných dňoch na slnku, loď bola oázou oddychu a luxusu. Luxusný bol nielen interiér lode, ale aj jedlá bohaté na zeleninu, ryby a pitie rôzneho druhu. Pestrú stravu sme nielen obdivovali, ale dávali sme si pozor aj na hygienu. Zaujímavý zážitok som mala hore na palube. Bol tam krásny bazén, do ktorého som si chcela ísť zaplávať. Problém bol ale ukázať sa v plavkách pred personálom, ktorý bol moslimského vierovyznania. Najprv som postávala pred bazénom v krátkych nohaviciach, potom som si sadla na stoličku v plavkách a až neskôr som sa odvážila ísť do bazéna. Všetci sme to prežili. Neviem však, čo si myslela mužská časť personálu. Možno boli na to zvyknutí a vedeli, že turistický ruch si vyžaduje takéto obete z ich strany-pozerať sa na ženy v plavkách. Mne to rozhodne nebolo príjemné, takto ich hnevať. 

Údolie Nílu 

Samotná plavba po Níle bola tiež zaujímavá, nielen historické pamiatky a chrámy, ktoré každý turista obdivuje. Sedela som hore na palube lode v pohodlnom bambusovom kresle, nohy som mala vyložené na opierke lode, popíjala som nejaký drink a sledovala som okolie rieky Níl. To, čo som videla, nebolo vôbec krásne, ani romantické. Rieka Níl bola pokojná, hlboká, špinavá a zdala sa mi menšia ako Dunaj. V okolí Nílu bola neskutočná pustatina. Zeleň bola iba v blízkosti Nílu, kam asi dosiahla spodná voda. Ináč bola široko-ďaleko púšť. V okolí Nílu sme občas zazreli nejaké „domčeky“. Boli to skôr chatrče z piesku, ktoré silný dážď ľuďom odplavoval a oni si zase postavili nové obydlia. Videla som aj to, ako si ľudia robili úkryty pred slnkom v zemi a ako spali v kartónových krabiciach. Bola to neskutočná chudoba, ktorá nás obklopovala a my sme sa plavili na luxusnej lodi. Mala som z toho kontrastu veľmi zlý pocit. Videli sme však to, čo sme chceli vidieť a za čo sme si zaplatili. Naučilo nás to neskutočnej vďake za to, čo máme doma a hlbokej pokore pred ľudskou biedou a chudobou, ktorú sme videli. 

Fotky 

- Asuán

- Loď, údolie Nílu

Egypt: 1

Plavba po Níle

V roku 1995 sme mali s manželom 40 rokov. Rozhodli sme sa, že naše narodeniny oslávime tak, že si kúpime zájazd do Egypta. Bolo 6 rokov od nežnej revolúcie a my sme veľmi túžili cestovať po svete. Hlavným motívom našej cesty bolo spoznať egyptskú kultúru. Základnú literatúru od Zamarovského sme už mali prečítanú, preto mená ako Tutanchamón, Nefertiti, Achnaton, Ramses a Hatšepsut nám už niečo hovorili. Chceli sme vidieť, ako skutočne vyzerajú pyramídy, známe egyptské sfingy, múzeum v Káhire a rieka Níl. Zaujímalo nás tiež, kde žila Kleopatra a ako žijú dnešní Egypťania. Zájazd s názvom Plavba po Níle sa nám javil ako neskutočne záhadný a dostatočne exotický. Ináč sme o Egypte nevedeli nič. Veď preto sme sa vybrali na poznávací zájazd. Do lekárničky sme pre istotu zabalili živočíšne uhlie a endiaron, veď človek nikdy nevie, čo sa môže stať. Bola polovica augusta. V Bratislave bola najväčšia letná horúčava-32 stupňov.

Káhira

Pristáli sme na letisku v Káhire. Keď sme vyšli z klimatizovanej budovy káhirského letiska, obliala nás asi 40 stupňová horúčava. Sprievodkyňa sa nám len predstavila, pozrela vľavo, vpravo, spočítala nás a už nás aj hnala do klimatizovaného autobusu. Sprievodkyňa nám povedala iba jednu informáciu, že nesmieme piť vodu z otvorenej fľaše, ktorú kúpime na ulici. Len tak v pozadí všetkých dojmov som si všimla, že je tam všetko biele a že z diaľky počujem hlas minaretov. Boli sme prvýkrát v arabskom svete.

Káhira-Hurgada
Sedeli sme v autobuse a uháňali sme preč z rozpáleného mesta Káhira smerom na Hurgadu, kde sme mali byť ubytovaní. Tešila som sa z predstavy luxusného hotela pri krásnom blankytnom mori, kde bude konečne chládok a kľud-veď sme boli na dovolenke. Cesta bola úplne nová. Lemovali ju len červené skaly a červený piesok. Všade okolo bola nehostinná púšť. Cítila som, že som úplne stratená. Sprievodkyňa nás upozornila, že z autobusu nesmieme bez jej súhlasu vychádzať a počas celého zájazdu nás budú sprevádzať dva vojenské konvoje-jeden vpredu a jeden vzadu. Tejto informácii som nevenovala žiadnu pozornosť. Bolo neskoré popoludnie a bola som taká unavená, že som hneď zaspala. V hlave mi preblysla už len posledná myšlienka. Ako dobre, že som sa vycikala na káhirskom letisku.

Hurgada

Hotel v Hurgade bol luxusný, mal klimatizáciu, aj izba bola pekná. Mala iba jednu chybičku, že keď sme tam prišli, z hrdzavého kohútika netiekla voda-ani studená, ani teplá. Mysleli sme si, že to je len nejaký výpadok, ktorý sa dá hneď do poriadku. Nestalo sa však tak. Na recepcii nám povedali, že teplá voda tečie iba vtedy, keď ju slnko na streche zohreje a môžeme byť radi, ak nám bude tiecť aspoň studená voda, ktorá tečie iba vtedy, keď naprší. Toto nemôžu myslieť vážne, pomyslela som si. Vonku bolo 35-40 stupňov a na oblohe nebol žiadny obláčik. To bolo pre nás nepredstaviteľné stretnutie s realitou. Viem, že vtedy som chcela byť doma. Bol to začiatok dovolenky.

Vzali sme si osušky a išli sme sa kúpať do slaného mora. Keď sme prišli k moru, bol práve odliv a more bolo od nás vzdialené asi 1 kilometer. Čľapkali sme sa v malej vodičke pri kraji a schovávali sme sa pod slnečníkmi, aby nás nespálilo ešte stále horúce africké slnko. To som už začínala tušiť, že ak ja toto prežijem, tak to bude betálny úspech. V duchu som rozmýšľala, či som si vzala liek na zápal močových ciest. Slaná voda v mori, žiadna, prípadne studená voda v hoteli a pitný režim takmer nulový-iba z fľaše, ktorá je zakúpená v obchode. Okamžite sme začali hľadať zdroje pitnej vody v hoteli. Toto bola naša najdôležitejšia úloha počas celého zájazdu. Pitná voda. Dnes je už situácia v Hurgade možno iná. My sme tam boli pred 23 rokmi, na začiatku slovenského cestovného ruchu a zájazdov do Egypta. 

Fotky

- Hurgada

Japonsko: 8

Ikebukuro

Deň pred mojim odchodom domov sme navštívili Ikebukuro-Price Hotel, kde sme boli prvý deň ubytovaní. V budove Wold Import Mart sme sa vyviezli na najvyššie poschodie, odkiaľ sme mali prekrásny výhľad na celé Tokyo. Myslela som už iba na deti a šťastný návrat domov.

Jokohama

Cesta domov trvala tiež 4 dni. Išli sme opačnou trasou-Jokohama, Nachodka, Chabarovsk, Moskva a Praha. V Jokohame sme sa s manželom lúčili tak, že sme držali farebné stužky-on na brehu a ja na lodi, až kým sa nepretrhli. Bolo to veľmi dojímavé. Plakala som ďalšie dve hodiny. Na lodi, ktorú som už poznala, som sa zoznámila s mladými japonskými študentmi ekonómie, ktorí na moje veľké prekvapenie, cestovali do Ruska, aby tam, priamo na mieste, mohli študovať ruskú ekonomiku. Nechápavo som krútila hlavou. Čím viac sme sa blížili k ruským brehom, tým viac bolo vidieť nad pevninou obrovský smog. Bolo úplne jasné, kam ideme.

Praha

Cestu domov som už zvládla hravo. Keď nám v lietadle Moskva-Praha letušky československých aerolínii podávali vepřo, knedlo, zelí, normálne som sa rozplakala. Vedela som, že som doma. Domov som niesla malý farebný televízor, veľké rádio s CD prehrávačom a kazetovým prehrávačom, videoprehrávač, jamahu, veľký balík diskiet-vtedy u nás úzko profilový tovar, naparovaciu žehličku, kulmu na vlasy, volkmen, malé kalkulačky, elektronické hračky pre deti, suveníry pre každého a tvrdú menu-doláre. Doteraz neviem, ako som to zvládla. Keď ma colnici videli na ruzinskom letisku v Prahe, len sa na mňa pozreli, kývli rukou a prešla som so všetkým cez závoru bez kontroly. Dodnes si pamätám na ten zážitok. Vtedy zo mňa padla celá tiaž komunistického režimu. Pred budovou letiska stáli v hlúčiku fajčiaci pražskí taxikári, ktorí na moju žiadosť o taxík sa len pohŕdavo usmiali a odmietli ma vziať do mesta. Až keď som im povedala, že platím dolármi, začali ma obskakovať a predbiehať sa, kto ma skôr vezme. 

Záver

Z Japonska som sa vrátila 13.08.1988. Bola som tam jeden mesiac. Manžel sa vrátil v marci 1989. Už vtedy sme vedeli, že komunistický režim je neudržateľný a že padne. Komunizmus padol v novembri 1989. V priebehu 30 rokov sme na Slovensku urobili obrovský pokrok. V niektorých oblastiach sa Japoncom ale asi nikdy nevyrovnáme. Je to vzdelanie, inovácie, precíznosť, pracovitosť, pokora, skromnosť, tímová spolupráca, čestnosť, čistota, disciplína, úcta k autorite-v rodine a v práci a úcta k tradícii. 

Ešte aj po 30-tich rokoch oslovujú môjho manžela vedci z Japonska a prosia ho o spoluprácu. Manžel aj v súčasnosti spolupracuje s Japoncami (už s inými ľuďmi). Manžel je nielen múdry, ale aj skromný, precízny a spoľahlivý tímový hráč, čo si Japonci veľmi vážia. Spoločné výsledky publikujú vo významných svetových vedeckých časopisoch. Pokiaľ ide o mňa, do dnešného dňa ľutujem, že som po návrate z Japonska nezaložila firmu na predaj elektroniky a počítačov, alebo, že som nezaložila firmu na predaj obyčajnej vody z Japonska. 

Ďakujem môjmu manželovi, že ma pozval do Japonska a že sa tam celú dobu o mňa vzorne staral. Ďakujem mojim rodičom a sestre Alenke v Spišskom Štiavniku, ktoré sa v mojej neprítomnosti starali o naše deti-Martina a Mira a tým mi umožnili navštíviť túto prekrásnu a zaujímavú krajinu. Ďakujem deťom, že boli dobré a že ich poslúchali. Deti sa z hračiek z Japonska veľmi tešili.

Fotky

- Ikebukuro

- Jokohama

- Nachodka-Chabarovsk

- Spišský Štiavnik

- Bratislava

Japonsko: 7

University of Tokyo 

V rokoch 1987-1988-1989 bol manžel v celom Japonsku jediný z Československa na dlhodobom študijnom pobyte. Povedali mu to na veľvyslanectve, kde sa musel po príchode prihlásiť. Manžel sa v Tokyu učil po japonsky. V škole, kam chodil, sa stretávali študenti z celého sveta. Japonci veľmi neovládajú angličtinu. Nápisy v metre, na ulici, sú písané hiraganou, katakanou, alebo kanji znakmi. Japonské knihy sú písané v stĺpcoch a čítajú sa sprava doľava, prípadne odzadu dopredu. Ich posunková reč má iný význam ako u nás-ináč ukazujú poď sem, áno, nie. Manžel sa naučil celkom dobre porozumieť hovorenému slovu a naučil sa aj niekoľko kanji znakov. Na univerzite sa dorozumieval po anglicky. Univerzita bola pre manžela zaujímavá tým, že mala jeden z najvýkonnejších sálových počítačov na svete-Fujitsu, na ktorom robil svoje vedecké výpočty. Manžel zažil na Univerzite jednu kuriozitu. Keď si niekto v priebehu dňa ľahol na stôl a spal, všetci prechádzali okolo neho potichúčky, aby ho nezobudili. Spánok cez pracovnú dobu je tam dovolený. 

Manžel býval prvý polrok v Nerime, odkiaľ mi písal listy o tom, aké je tam všetko malé. 

Komunikácia 

Vzhľadom k tomu, že v roku 1988 nebol internet a neboli emaily, každý týždeň sme si s manželom písali listy a raz za mesiac som mu posielala do Japonska balík s novinami. Posielanie balíkov na západ bola neskutočne náročná vec. Na colnicu som musela priniesť otvorený balík, ktorý colnici celý prehľadali. Musela som vypísať tri formuláre A4, zabaliť balík pred ich očami a až potom zaniesť na ich poštu. Vedľa mňa stále pobehoval veľký pes, ktorý ma oňuchával. Niektoré balíky vôbec nedovolili poslať. Celá procedúra trvala niekedy aj dve hodiny. Podobná byrokracia vládla aj pri prijímaní balíka z Japonska. Balíky prišli často krát otvorené. Nikdy som nemala istotu, či z balíka niečo colníci nevybrali. V priebehu 1 ½ roka sme si s manželom asi dvakrát telefonovali. Telefonovanie bolo veľmi drahé. 

Manžel v priebehu svojho pobytu v Japonsku navštívil tieto mestá: Kyoto, Nara, Osaka, Sendai. 

Fotky 

- University of Tokyo

- Nerima

- Kyoto

- Nara

- Osaka

- Sendai

Japonsko: 6

Byt 

Počas pobytu v Tokyu nás pozval na návštevu domov jeden profesor z univerzity. Mohli sme tak vidieť bežný japonský byt, ktorý má kuchyňu, spálňu a obývačku. Japonci majú malé a skromné byty. V obývačke sedia na zemi-na vankúšoch. Aj my sme sedeli na zemi a pili sme tradičný japonský čaj. Pitie čaju sa považuje za spoločenský obrad, ktorý má presne svoje pravidlá a etiketu. Spálňa je zariadená ináč ako u nás. Japonci ležia na zemi a spia na rohožiach, ktoré sa volajú tatami. Posteľné prádlo si dávajú do skríň. V kuchyni majú samé automatizované roboty. 

Jedlo

Ryža je v Japonsku základná potravina, podobne ako u nás chlieb. Keďže ju Japonci jedia takmer každý deň, vedia ju aj vynikajúco pripraviť. Na varenie ryže používajú osobitné automaty. Medzi základné potraviny patria aj surové ryby a rôzne morské živočíchy. Často krát sa vám to na tanieri ešte hýbe, pričom ani neviete, čo to vlastne je. Majú aj polievky, ktoré sa pripravujú iba zaliatím horúcou vodou. Polievky často obsahujú rôzne druhy cestovín a nejakú zeleninu. Sú celkom chutné. Počas môjho pobytu v Japonsku som ani raz nejedla tmavý chlieb. Veľmi mi to chýbalo. Majú tam iba také americké biele placky, ktoré sa dávajú do hriankovača. Manžel však našiel jednu predajňu a kúpil mi na narodeniny bochník čierneho nemeckého chleba. V Japonsku sa je paličkami. Manžel aj deti sa túto techniku okamžite naučili. Ja neviem jesť paličkami, hoci ich doma máme a manžel ich používa ešte aj dnes. 

Rodina

V japonskej rodine majú priemerne dve deti. Deti sú vychovávané k úcte k rodičom. Deti majú pomerne tvrdú a prísnu výchovu. Musia si precízne plniť svoje školské povinnosti. Od útleho detstva sú vedené k pracovitosti, poslušnosti a disciplíne. Deti nosia do školy školské uniformy. Súčasťou dobrej výchovy je aj hra na nejaký hudobný nástroj. V Japonsku je vysoká úroveň zdravotnej starostlivosti. Malé deti nosia v zime holé nohy. 

Ženy sú doma, nepracujú, starajú sa o deti a rodičov. V niektorých rodinách aj v súčasnosti vyberá manželku synovi mama. Manžel mal na univerzite jedného kolegu, ktorý sa práve ženil a manželku mu vybrala mama. Mama väčšinu času trávi so svojou nevestou, preto je prirodzené, že si ju vyberá aj pre seba. Muži sú väčšinou v práci a prichádzajú domov neskoro večer. Doma iba prespia a ráno zase odchádzajú do práce. Niektorí (manažéri, robotníci) to preto riešia tak, že sa nevracajú vôbec domov, ale prespávajú v malých kapsulách priamo v Tokyu. Japonci sú známi svojou prehnanou pracovitosťou. Je to pravda. Na dovolenky takmer nechodia. Nanajvýš sa vyberú do prírody, alebo kúpeľov, niekde mimo mesta. Všade sa vozia autami, výťahmi a dopravnými prostriedkami. Keď idú na výlet, ledva vystúpia z autobusu, urobia si fotku a hneď sa vrátia do autobusu. Na horu Fudži napríklad nechodia peši po turistickej cestičke, ale vyvezú sa na vrchol hory lanovkou. 

Fotky 

- Deti

Japonsko: 5

Nikkó 

Nikkó je mesto v horách, ktoré leží asi 140 km na sever od Tokya. Je súčasťou Národného parku, ktorý má prekrásnu prírodu, vodopády a mnohé náučné chodníky. Nikkó je zároveň komplex chrámových budov, ktoré chýria farbami a stovkami jemných drevorezieb. Najviac sme obdivovali strechy, pre ich majstrovskú a prekrásnu štruktúru. Na jednom chráme je vyobrazený svetoznámy reliéf troch opičiek, ktoré znázorňujú, čo máme robiť (nepočujem, nehovorím, nevidím). V parku sa nachádza aj pomník zo 17. storočia, kde je vraj pochovaný jeden z najvýznamnejších šogúnov. Nikkó je obľúbeným miestom japonských turistov a detí. Jednotlivé svätyne sú umiestnené v prekrásnej prírode. Vládne tam pokoj a kláštorné ticho. V stánkoch nás obsluhovali mníšky. V parku sú červené lavičky a cédrové aleje. Vstup na posvätné miesto je označený vstupnou bránou. V horách na západ od mesta sa nachádzajú teplé pramene a prekrásne vodopády, kam sa dá dostať výťahom. Japonci hovoria: „Nehovor o kráse, kým si nevidel Nikkó!“ My sme tu krásu videli a boli sme nadšení. 

Óšima 

Po týždni pobytu v Tokyu, sme sa rozhodli, že si kúpime stan s celou výbavou a že pôjdeme týždeň stanovať na ostrov Óšima. Ostrov Óšima bol tektonického pôvodu a mal aktívnu sopku Miharajama, ktorá ešte v roku 1986 chrlila lávu a popol. To sme chceli vidieť-teda manžel to chcel vidieť, aby som bola presná. Aby toho nebolo dosť, tak dva dni predtým, ako sme tam mali ísť, sa v oceáne potopila loď s turistami. Správy v televízii boli iba o tom, ako ich zachraňujú a vyťahujú z vody. Ale išli sme. Večer sme nastúpili na výletnú loď, kde sme v noci všetci spali v jednej veľkej miestnosti na zemi. Celú noc som nespala a počúvala som na volkmene Madonu a Jacksona, ktorí boli vtedy populárni. Ráno sme šťastne vystúpili na ostrove Óšima. Najprv sme postavili stan a potom sme si išli pozrieť okolie hotela, v záhrade ktorého sme mali postavený stan. Boli sme tam takmer sami. Hneď v prvý deň sa manželovi stala nemilá vec. Pri prehliadke okolia a blízkeho brehu, mu obrovská oceánska vlna vzala okuliare. Manžel je krátkozraký a má silné dioptrie 6-7. Náhradné okuliare nemal. Celý pobyt na Óšime sa preto na všetko pozeral ďalekohľadom. Zažili sme tam aj zemetrasenie 5 stupňa, kedy sa celý stôl, pri ktorom sme sedeli, hýbal a poháre na ňom podskakovali. Manžel ma upokojoval, že to nič nie je a že zemetrasenie je tam každú chvíľu. Bola som úplne pokojná. Ináč sme sa tam mali celkom dobre. Ako správni turisti, sme sa jedného dňa vybrali na prehliadku ostrova. Naplánovali sme si prechod na druhú stranu ostrova, kde bolo more a kde sme sa chceli kúpať. Manžel povedal, že podľa mapy by sme mali byť na druhej strane za dve hodiny. Keďže bolo teplo, obliekli sme si iba plavky, vzali sme uteráky a už sme vykračovali po asfaltovej cestičke. Okolo nás prešlo niekoľko autobusov. Ľudí v ňom sme museli poriadne zaujať, pretože sa za nami obzerali, kývali nám a nechápavo krútili hlavami. Vtedy mi manžel vysvetlil, že oni chodia všade autobusmi, ženy v plavkách vidia málokedy a už vôbec nie pri nejakom prechode cez ostrov. Prikryla som sa uterákom, nič iné som nemala a išli sme ďalej. Cestou sme videli aj sopku Miharajamu a čiernu lávu, ktorá lemovala jej okraje. Šťastne sme prišli na druhú stranu ostrova, kde sme posedeli na piesočnatej pláži čiernej farby, vykúpali sme sa a šťastne sme sa vrátili domov. Bol to celodenný výlet. Ako vidíte, život s fyzikom je niekedy fakt ťažký, ale zaujímavý. Stan aj s výbavou sme priniesli domov a ešte dlho ho používala celá naša rodina. Stan a spacáky boli z kvalitných materiálov, ktoré vydržali ďalších 20 rokov. Bola to nielen kvalitná, ale aj pekná vec, na ktorú mám veľmi dobré spomienky.

Disnayland 

Návšteva Tokyo Disnaylandu patrí k mojim najkrajším zážitkom v Japonsku. Ani som netušila, čo všetko ma tam čaká. Myslela som si, že je to nejaký zábavný park pre deti. Disnayland ma ohúril nielen svojou rozlohou a atrakciami, ktoré sme navštívili, ale najmä rozprávkovým svetom, do ktorého sme sa na jeden deň preniesli. Hrady a postavičky z rozprávok, v ľudskej veľkosti, boli na každom kroku. Videli sme vesmírnu raketu, vláčiky, lodičky, krútiace sa šálky, kolotoče, autíčka, obchody so suvenírmi a na konci dňa prekrásny sprievod tých najkrajších svietiacich figurín. Bolo to niečo úžasné. V roku 1988 oslavoval Tokyo Disayland 5. výročie svojho vzniku. Veľmi pekne sme to spolu oslávili. Autobusová stanica, ktorá sa večer naplnila tisícami turistov, sa na moje veľké prekvapenie, vyprázdnila v priebehu pol hodiny. Ešte dlho po návrate z Japonska sme všetci nosili krásne tričká z Disnaylandu a ešte aj dnes používame krásnu veľkú osušku s Mickey-mousíkom.

Kamakura 

Na konci môjho pobytu v Japonsku sme ešte navštívili Kamakuru-bývalé hlavné mesto Japonska, kde sa začala písať história šógunov a bojových samurajov. V Kamakure sme obdivovali obrovskú sochu Budhu, ktorá na nás urobila veľký dojem.





Fotky 

- Nikkó

- Óšima

- Disnayland

- Kamakura