Egypt: 5

Návrat domov

Počas celého zájazdu sme sa držali zdravotne statočne. V Káhire to už niektorí účastníci zájazdu nevydržali a spustila sa celá séria hnačiek, vracania, bolestí brucha a hlavy. My s manželom sme si celou cestou dávali preventívne živočíšne uhlie a to nás zachránilo. Cestu vlakom z Prahy do Bratislavy som už presedela na toalete. V Kútoch mi pasoví a colní úradníci klopali na dvere, aby som im ukázala aspoň pas. Neverili manželovi, že cestujeme z Egypta a že sa cítim veľmi zle. Mysleli si, že som pašerák, ktorý sa pred nimi skrýva.

Nebezpečenstvá
V roku 1996 sa výletná loď, ktorou sme sa plavili aj my, potopila v Níle. V tom istom roku vystrieľali teroristi v Káhire celý autobus turistov pri tom hoteli, kde sme boli ubytovaní aj my. V roku 1997 vystrieľali teroristi pri chráme kráľovnej Hatšepsut celý autobus zahraničných turistov. Až po týchto udalostiach som pochopila, prečo nás počas celej cesty sprevádzali dva vojenské konvoje, prečo sme nemohli vychádzať z autobusu a prečo bola sprievodkyňa neustále v strehu a pozerala sa vpravo a vľavo. Počas celého zájazdu nám hrozilo reálne nebezpečenstvo teroristických útokov a beduínskych lúpežných prepadov. Veľmi zazlievam cestovnej kancelárii s ktorou sme cestovali, že napriek zložitej politickej situácii v Egypte, takýto zájazd vôbec ponúkala. Neverte obrázkom v cestovných katalógoch a nízkym cenám. Keď idete do Egypta, overte si politickú a bezpečnostnú situáciu v krajine. Naša naivita a neskúsenosť s tretím svetom nás mohla stáť život. 

Zážitky a skúsenosti

Som rada, že sme cestu po Egypte prežili a že sme sa vrátili domov relatívne zdraví. Som rada, že sme poznávací zájazd do Egypta absolvovali v 40-tke, dnes by som to už nezvládla. Okrem suvenírov sme si z Egypta priniesli neopakovateľné zážitky a obrovské cestovateľské skúsenosti. Prišli sme obohatení o dojmy z návštevy významných archeologických pamiatok. Doplnili sme si vedomosti o nové historické fakty. Urobili sme si živý obraz o egyptskej kultúre a súčasnom arabskom svete. Z Egypta sme sa vrátili plní pokory a súcitu s ľuďmi, ktorí tam žijú v neskutočnej chudobe a biede. Bol to jeden z našich najkrajších poznávacích zájazdov po svete, preto som sa rozhodla, že vám o ňom niečo napíšem.

Egypt: 4

Káhira 

Svetoznáme pyramídy sa nachádzajú v Gize, čo je predmestie Káhiry. Pyramídy stáli priamo pri ceste, nie niekde ďaleko v púšti, čo ma dosť prekvapilo. Pyramídy sú hrobky faraónov. Ich dômyselná geometria svedčí o vysokej matematickej schopnosti ich architektov.

Na pyramídach ma ohúrila ich veľkosť. Mysleli sme si, že vyjdeme až hore na pyramídu. Jednotlivé diely pyramídy sú však vysoké asi 1 meter. Ledva sme vyšli na druhý stupienok.

Dovnútra pyramíd sa dá vojsť a pozrieť si tam prekrásne vymaľované interiéry. Cheopsova pyramída bola práve zavretá, ale podarilo sa nám navštíviť Racheovu pyramídu. Po mojich zážitkoch z Údolia kráľov som bola veľmi opatrná. Vojsť do pyramídy, vyjsť z pyramídy, ísť po schodoch, pohybovať sa v úzkom priestore bez prívodu vzduchu, pri teplote asi 40 stupňov, si vyžaduje dobrú fyzickú kondíciu.

Pri pyramídach sa nachádza aj Veľká svinga. Bola naozaj monumentálna a urobila na mňa veľký dojem. 

S pyramídami ma spája ešte jeden zážitok. Keď som bola chvíľku bez manžela, prehovoril ma miestny obchodník s ťavami, aby som nastúpila na jeho ťavičku, že ma trochu povozí. Dlho som sa nedala prehovárať. S ťavami som už mala skúsenosť. Nastúpila som a milý Egypťan ma začal ťahať preč. Išli sme asi 50 metrov od nášho autobusu. Po chvíľke som začala kričať, aby sme sa vrátili, ale on išiel a išiel stále iným smerom. Manžel počul môj hlas a išiel ma hľadať. Iste vám nemusím ani hovoriť, ako sa na mňa hneval. Mne sa to v tom okamžiku zdalo dobrodružné. Okrem platenia som totiž riskovala, že sa už nikdy nevrátim domov.

V programe zájazdu bola aj návšteva oázy v púšti. Sprievodkyňa nám chcela ukázať, ako žijú miestni obyvatelia na vidieku, mimo hlavného mesta Káhira. Jeden deň sme sa teda vybrali do oázy. Bolo to miesto v púšti, kde sa nachádzala voda, kde bola zeleň a kde sa dalo ako tak žiť. Po ceste sme stretli usmiate deti, videli sme ženy, ktoré umývali riad a prali prádlo v tej istej-neskutočne špinavej rieke. Rozdávali sme deťom perá a sladkosti, ktoré nám ešte po ceste ostali. Vybrala som všetko, čo som mala v kabelke a rozdala som to miestnym deťom. Takú chudobu som ešte v živote nevidela. Pochopila som, že my si nemáme na čo sťažovať. Títo chudobní ľudia museli dennodenne bojovať o svoj holý život. Mali nedostatok vody a jedla a napriek tomu boli usmiatí a šťastní. O vzdelaní nebudem ani hovoriť. Bola som z toho veľmi veľmi smutná.

Cestou do oázy sme videli v púšti pohrebné stavby významných Egypťanov, ktoré sa volajú mastaby. Dovnútra niektorých mastáb je možné vojsť, ale iba poležiačky. Manžel sa plazil do každej diery v zemi. Ja som to už vzdala a iba som sa pozerala, či z tej diery vyjde aj von.

V Káhire sme navštívili aj známe Egyptské múzeum v ktorom sa nachádza Tutanchamonova maska a hlava Nefertity. Vidieť pozostatky faraóna bolo silné stretnutie s históriou. 

Veľkým zážitkom bol pre mňa aj trh v Káhire. Mali tam takmer všetko. Od voňavých byliniek, mastičiek a práškov, až po oblečenie a jedlo. Bola tam neskutočná atmosféra. Ľudia kupovali všetko možné. Bol to labyrint stánkov, obchodíkov a usmiatych predavačov, ktorí ponúkali svoj tovar.

Sprievodkyňa nás povodila po všetkých svojich známych, ktorí mali nejakú alabastrovú dielňu, alebo výrobňu šperkov. Nakúpili sme si rôzne sošky egyptských bohov a obrazy z egyptskej mytológie. Za najvzácnejší dar však považujem kalich vytesaný z kameňa. Naša batožina mala asi o 15 kíl viac, ako na začiatku zájazdu. 

Fotky

- Oáza v púšti, mastaby
- Káhira

Egypt: 3

Edfu

Naša prvá zastávka po Asuáne bolo historické mesto Edfu, v ktorom sa nachádzal Chrám boha Hora. Tu som prvýkrát videla egyptské pamiatky pokryté výjavmi z egyptskej histórie. Najviac ma zaujali hieroglyfy a spôsob, akým si Egypťania zachovávali a odovzdávali informácie. Vedci dlho skúmali význam písma zakódovaného v hieroglyfoch. Až v roku 1822 sa im podarilo rozlúštiť Rosettskú dosku, ktorá je dnes uložená v Britskom múzeu v Londýne. Pompézna bola aj socha boha Hora, ktorý je zobrazovaný ako sokol. 

Luxor

Cestou do Údolia kráľov sme sa zastavili na jednom významnom mieste, kde sme si pozreli zádušný Chrám kráľovnej Hatšepsut. Bol naozaj rozsiahly a urobil na nás veľký dojem. Chrám bol práve zavretý, preto sme ho videli iba zvonka. Už na tomto mieste sme vedeli, že to najkrajšie a najvýznamnejšie nás ešte len čaká. Blížili sme sa do Údolia kráľov. 

Údolie kráľov patrí medzi najposvätnejšie miesta starého Egypta. Slúžilo ako pohrebisko faraónov a významných osobnosti starovekého Egypta. Rozdeľuje sa na Východné údolie a Západné údolie. Vo Východnom údolí je dosiaľ nájdených 65 hrobiek. Nachádzajú sa tu hrobky najvýznamnejšieho faraóna Ramessa II. a najznámejšieho faraóna Tutanchamóna. Tutanchamonovu hrobku objavil v r. 1922 Howard Carter. My sme navštívili obidve tieto hrobky. 

Vstup do Údolia kráľov bol pre mňa veľkým zážitkom. Vôbec som nečakala to, čo sme videli. Boli sme ohúrení veľkosťou a významom toho miesta. Hrobky faraónov boli umiestnené v púštnom pohorí, ktoré bolo bez známky života, stromu, trávy, či kvietka. Teplota tam bola asi 40 stupňov. Už na začiatku cesty som si uvedomila, že to bude fyzicky náročné a že nie som dobre oblečená a obutá. Bola to vysokohorská túra, kde bolo treba mať minimálne tenisky, krátke nohavice, pokrývku hlavy a fľašu s vodou. Ja som išla do Údolia kráľov vyobliekaná v dlhej bielej sukni, červenej blúzke a sandálkach na vysokom podpätku. Do Údolia kráľov sme kráčali po asfaltovej ceste, ktorá sa postupne menila na skalnatý chodník. Pri ceste nám chudobný Egypťan predal doštičku vyrobenú asi z ťavieho trusu, na ktorej bol nakreslený, či nalepený výjav z nejakej hrobky. Doštička malú nulovú historickú hodnotu, ale veľkú cestovateľskú hodnotu, ako pamiatka na Údolie kráľov. 

Hrobka Tutanchamóna sa nachádzala vpravo, hneď na začiatku vstupu do Údolia kráľov. Vchod do hrobky bol taký nenápadný, že sme ho skoro ani nezbadali. To bolo pre nás dosť prekvapujúce, vzhľadom na známe informácie o Tutanchamonovi. Čakali sme niečo pompézne. Hrobka bola prístupná verejnosti, tak sme tam hneď išli. Môj pocit z návštevy hrobky bol zmiešaný. Cítila som neskutočnú úctu k tomu človeku, videla som záhadnosť celého priestoru, miesto, kde bol Tutanchamón pochovaný (teraz už tam nie je-hrobka bola celá vykradnutá). Cítila som, že musíme byť ticho. Z hrobky vyžarovala naozaj posmrtná atmosféra, ako keby tam Tutanchamón ešte bol a pozeral sa na nás. Zároveň som si kládla otázku, či je správne, aby sme boli v hrobe človeka a rušili pokoj jeho duše, bez ohľadu na to či tam bol, alebo nie. Bol to fakt silný duchovný zážitok. Bolo tam ticho ako v kostole. Dokonca som sa tam aj pomodlila za jeho dušu, náš šťastný návrat domov a za to, aby nám jeho bohovia odpustili, že sme narušili miesto jeho posledného odpočinku. Bála som sa tiež, aby sme nechytili v hrobke nejakú baktériu a neboli potrestaní za náš hanebný čin a obyčajnú ľudskú zvedavosť. Poznáte tie príbehy archeológov, ktorí vstúpili do hrobky a potom zomreli. Jediná pamiatka, ktorá sa po Tutanchamónovi zachovala bol jeho sarkofág, ktorý bol umiestnený v Egyptskom múzeu v Káhire a ktoré sme sa chystali navštíviť. Ohúrení a plní dojmov sme vyšli von.

Hrobka Ramessa II. sa nachádzala už v horách. S veľkou zvedavosťou sme vykročili smerom k nej. K hrobke viedlo asi 100 schodov hore a potom zase dole. Cesta k vchodu hrobky nebola ešte nič oproti tomu, čo sme zažili, keď sme sa dostali dnu, do hrobky. Kľukatými cestičkami, kde výška stropu bola asi 20 cm od našej hlavy a teplota asi 45 stupňov, sme sa predierali rôznymi chodbami a miestnosťami. Maľby na stenách boli naozaj krásne. Výjavy zo života Egypťanov boli zachované vraj v pôvodnej farbe. Interiéry hrobky boli úžasné, ja som však mala iba jednu túžbu-dostať sa čo najskôr von, predtým, než skolabujem. Neskutočné dusno v hrobke, kde nemáte jasno, kde to začína a kde to končí, bez prívodu vzduchu, uzavretí v malom priestore, plnom zvedavých turistov, kde je vzduch úplne vydýchaný, urobili svoje. Iba som lapala po dychu a pila som posledné kvapky vody. Išla som posledná, aby som mala aspoň trochu vzduchu a aby som to prežila a nemuseli ma odnášať na nosítkach von. Návšteva hrobky bola pre mňa taká klaustrofobická záležitosť, akú som nikdy predtým, ani potom nezažila. Takže takto priatelia. Keď tam pôjdete, nestačí mať len túžbu po objavovaní a dobrodružstve, ale vybavte sa vodou, ľahkým letným oblečením a dobrou turistickou obuvou. Keď máte vysoký krvný tlak, alebo srdcové problémy, tak tam radšej ani nechoďte. Myslím, že nám to sprievodkyňa hovorila, ale my sme na jej rady vôbec nedbali. 

Karnak
V Karnaku sa nachádza chrámový komplex boha Amona. Chrám boha Amona-1, Chrám boha Amona-2, Chrám boha Amona-3. Na tomto významnom mieste sme videli známu alej sfíng a obrovské okrúhle chrámové stĺpy, plné výjavov zo života faraónov a vládcov Egypta, ktoré sme videli v knihách o Egypte. Tam som sa naozaj cítila ako v starovekom Egypte. Vládla tam kráľovská atmosféra. Chodili sme pomedzi tie stĺpy a s otvorenými ústami sme obdivovali ich krásu a veľkosť. V chrámovom komplexe sa nachádzajú aj dva významné obelisky: obelisk Thutmosa I. a obelisk kráľovnej Hatšepsut. Karnak nás naozaj očaril.

Fotky 

- Edfu

- Luxor

- Karnak

Egypt: 2

Asuán 

Z Asuánu si pamätám iba toľko, že to bol najjužnejší bod na svete, kde som vtedy bola. Cítila som, ako sme ďaleko od krásneho, zeleného Slovenska. Najbližšia krajina bola Sudán, kam som určite nechcela ísť. V Asuáne majú veľkú priehradu, ktorú im vybudovali Rusi. Priehradu sme videli tak, že sme asi na 5 minút vybehli z autobusu, urobili sme fotky a okamžite sme bežali naspäť do klimatizovaného autobusu. V Asuáne som pocítila, čo je to horúčava. Vonku sa nedalo vydržať, mohlo byť tak 45 stupňov. Nebyť klímy v autobuse, tak som dnes mŕtva. Vonku bolo neskutočné teplo a v autobuse o 20 stupňov menej. Na striedanie tepla a chladu musíte byť pripravení-vzdušným oblečením, uterákom, náhradným oblečením, pokrývkou hlavy a vodou. Ak toto nedodržíte, môžete dostať zápal priedušiek. Afričania vedia, prečo nosia voľné oblečenie, prečo nosia turbany na hlave a prečo sa chránia pred slnkom-muži aj ženy. Začínala som si zvykať na Afriku. Mojim cieľom bolo neochorieť a v zdraví sa vrátiť domov. Bola som zahalená od hlavy, až po päty. Žiadne krémy na opaľovanie by mi nepomohli. Boli sme neskutočne ďaleko a najkrajšie zážitky nás ešte len čakali. Bola veľká škoda, že sme nevideli jeden z najkrajších egyptských chrámov Abú Simbel. Keď stavali asuánsku priehradu, tak celý komplex vraj premiestnili na blízky ostrov, aby ho nezaplavila voda. Chrám práve opravovali. 

Loď 

Loď, ktorou sme sa plavili po Níle, zastavovala vždy pri významných pamiatkach, kde sme vystúpili, pozreli sme si najzaujímavejšie miesta a zase sme sa vrátili na loď. Bol to taký plávajúci hotel. Loď bola naozaj krásna a veľká. Mala asi 3 poschodia kajút. Na najvyššom poschodí boli spoločenské miestnosti a bazén. Raňajky, obedy a večere boli podávané v luxusnej jedálni, kde sa trikrát za deň stretávala tá najpestrejšia celosvetová spoločnosť, akú si vôbec viete predstaviť. Boli tam ľudia rôznej pleti, rôznej národnosti a rôzneho vierovyznania. V jedálni bolo tak rušno a veselo, že tam bola radosť ísť a dozvedieť sa zase niečo nové. Vládla tam pohoda a dobrá nálada o ktorú sa veľkou mierou usiloval aj personál, nielen nosením jedla na stoly, ale aj zábavou cestujúcich. Po náročných dňoch na slnku, loď bola oázou oddychu a luxusu. Luxusný bol nielen interiér lode, ale aj jedlá bohaté na zeleninu, ryby a pitie rôzneho druhu. Pestrú stravu sme nielen obdivovali, ale dávali sme si pozor aj na hygienu. Zaujímavý zážitok som mala hore na palube. Bol tam krásny bazén, do ktorého som si chcela ísť zaplávať. Problém bol ale ukázať sa v plavkách pred personálom, ktorý bol moslimského vierovyznania. Najprv som postávala pred bazénom v krátkych nohaviciach, potom som si sadla na stoličku v plavkách a až neskôr som sa odvážila ísť do bazéna. Všetci sme to prežili. Neviem však, čo si myslela mužská časť personálu. Možno boli na to zvyknutí a vedeli, že turistický ruch si vyžaduje takéto obete z ich strany-pozerať sa na ženy v plavkách. Mne to rozhodne nebolo príjemné, takto ich hnevať. 

Údolie Nílu 

Samotná plavba po Níle bola tiež zaujímavá, nielen historické pamiatky a chrámy, ktoré každý turista obdivuje. Sedela som hore na palube lode v pohodlnom bambusovom kresle, nohy som mala vyložené na opierke lode, popíjala som nejaký drink a sledovala som okolie rieky Níl. To, čo som videla, nebolo vôbec krásne, ani romantické. Rieka Níl bola pokojná, hlboká, špinavá a zdala sa mi menšia ako Dunaj. V okolí Nílu bola neskutočná pustatina. Zeleň bola iba v blízkosti Nílu, kam asi dosiahla spodná voda. Ináč bola široko-ďaleko púšť. V okolí Nílu sme občas zazreli nejaké „domčeky“. Boli to skôr chatrče z piesku, ktoré silný dážď ľuďom odplavoval a oni si zase postavili nové obydlia. Videla som aj to, ako si ľudia robili úkryty pred slnkom v zemi a ako spali v kartónových krabiciach. Bola to neskutočná chudoba, ktorá nás obklopovala a my sme sa plavili na luxusnej lodi. Mala som z toho kontrastu veľmi zlý pocit. Videli sme však to, čo sme chceli vidieť a za čo sme si zaplatili. Naučilo nás to neskutočnej vďake za to, čo máme doma a hlbokej pokore pred ľudskou biedou a chudobou, ktorú sme videli. 

Fotky 

- Asuán

- Loď, údolie Nílu

Egypt: 1

Plavba po Níle

V roku 1995 sme mali s manželom 40 rokov. Rozhodli sme sa, že naše narodeniny oslávime tak, že si kúpime zájazd do Egypta. Bolo 6 rokov od nežnej revolúcie a my sme veľmi túžili cestovať po svete. Hlavným motívom našej cesty bolo spoznať egyptskú kultúru. Základnú literatúru od Zamarovského sme už mali prečítanú, preto mená ako Tutanchamón, Nefertiti, Achnaton, Ramses a Hatšepsut nám už niečo hovorili. Chceli sme vidieť, ako skutočne vyzerajú pyramídy, známe egyptské sfingy, múzeum v Káhire a rieka Níl. Zaujímalo nás tiež, kde žila Kleopatra a ako žijú dnešní Egypťania. Zájazd s názvom Plavba po Níle sa nám javil ako neskutočne záhadný a dostatočne exotický. Ináč sme o Egypte nevedeli nič. Veď preto sme sa vybrali na poznávací zájazd. Do lekárničky sme pre istotu zabalili živočíšne uhlie a endiaron, veď človek nikdy nevie, čo sa môže stať. Bola polovica augusta. V Bratislave bola najväčšia letná horúčava-32 stupňov.

Káhira

Pristáli sme na letisku v Káhire. Keď sme vyšli z klimatizovanej budovy káhirského letiska, obliala nás asi 40 stupňová horúčava. Sprievodkyňa sa nám len predstavila, pozrela vľavo, vpravo, spočítala nás a už nás aj hnala do klimatizovaného autobusu. Sprievodkyňa nám povedala iba jednu informáciu, že nesmieme piť vodu z otvorenej fľaše, ktorú kúpime na ulici. Len tak v pozadí všetkých dojmov som si všimla, že je tam všetko biele a že z diaľky počujem hlas minaretov. Boli sme prvýkrát v arabskom svete.

Káhira-Hurgada
Sedeli sme v autobuse a uháňali sme preč z rozpáleného mesta Káhira smerom na Hurgadu, kde sme mali byť ubytovaní. Tešila som sa z predstavy luxusného hotela pri krásnom blankytnom mori, kde bude konečne chládok a kľud-veď sme boli na dovolenke. Cesta bola úplne nová. Lemovali ju len červené skaly a červený piesok. Všade okolo bola nehostinná púšť. Cítila som, že som úplne stratená. Sprievodkyňa nás upozornila, že z autobusu nesmieme bez jej súhlasu vychádzať a počas celého zájazdu nás budú sprevádzať dva vojenské konvoje-jeden vpredu a jeden vzadu. Tejto informácii som nevenovala žiadnu pozornosť. Bolo neskoré popoludnie a bola som taká unavená, že som hneď zaspala. V hlave mi preblysla už len posledná myšlienka. Ako dobre, že som sa vycikala na káhirskom letisku.

Hurgada

Hotel v Hurgade bol luxusný, mal klimatizáciu, aj izba bola pekná. Mala iba jednu chybičku, že keď sme tam prišli, z hrdzavého kohútika netiekla voda-ani studená, ani teplá. Mysleli sme si, že to je len nejaký výpadok, ktorý sa dá hneď do poriadku. Nestalo sa však tak. Na recepcii nám povedali, že teplá voda tečie iba vtedy, keď ju slnko na streche zohreje a môžeme byť radi, ak nám bude tiecť aspoň studená voda, ktorá tečie iba vtedy, keď naprší. Toto nemôžu myslieť vážne, pomyslela som si. Vonku bolo 35-40 stupňov a na oblohe nebol žiadny obláčik. To bolo pre nás nepredstaviteľné stretnutie s realitou. Viem, že vtedy som chcela byť doma. Bol to začiatok dovolenky.

Vzali sme si osušky a išli sme sa kúpať do slaného mora. Keď sme prišli k moru, bol práve odliv a more bolo od nás vzdialené asi 1 kilometer. Čľapkali sme sa v malej vodičke pri kraji a schovávali sme sa pod slnečníkmi, aby nás nespálilo ešte stále horúce africké slnko. To som už začínala tušiť, že ak ja toto prežijem, tak to bude betálny úspech. V duchu som rozmýšľala, či som si vzala liek na zápal močových ciest. Slaná voda v mori, žiadna, prípadne studená voda v hoteli a pitný režim takmer nulový-iba z fľaše, ktorá je zakúpená v obchode. Okamžite sme začali hľadať zdroje pitnej vody v hoteli. Toto bola naša najdôležitejšia úloha počas celého zájazdu. Pitná voda. Dnes je už situácia v Hurgade možno iná. My sme tam boli pred 23 rokmi, na začiatku slovenského cestovného ruchu a zájazdov do Egypta. 

Fotky

- Hurgada