V roku 1995 sme mali s manželom 40 rokov. Rozhodli sme sa, že naše narodeniny oslávime tak, že si kúpime zájazd do Egypta. Bolo 6 rokov od nežnej revolúcie a my sme veľmi túžili cestovať po svete. Hlavným motívom našej cesty bolo spoznať egyptskú kultúru. Základnú literatúru od Zamarovského sme už mali prečítanú, preto mená ako Tutanchamón, Nefertiti, Achnaton, Ramses a Hatšepsut nám už niečo hovorili. Chceli sme vidieť, ako skutočne vyzerajú pyramídy, známe egyptské sfingy, múzeum v Káhire a rieka Níl. Zaujímalo nás tiež, kde žila Kleopatra a ako žijú dnešní Egypťania. Zájazd s názvom Plavba po Níle sa nám javil ako neskutočne záhadný a dostatočne exotický. Ináč sme o Egypte nevedeli nič. Veď preto sme sa vybrali na poznávací zájazd. Do lekárničky sme pre istotu zabalili živočíšne uhlie a endiaron, veď človek nikdy nevie, čo sa môže stať. Bola polovica augusta. V Bratislave bola najväčšia letná horúčava-32 stupňov.
Káhira
Káhira
Pristáli sme na letisku v Káhire. Keď sme vyšli z klimatizovanej budovy káhirského letiska, obliala nás asi 40 stupňová horúčava. Sprievodkyňa sa nám len predstavila, pozrela vľavo, vpravo, spočítala nás a už nás aj hnala do klimatizovaného autobusu. Sprievodkyňa nám povedala iba jednu informáciu, že nesmieme piť vodu z otvorenej fľaše, ktorú kúpime na ulici. Len tak v pozadí všetkých dojmov som si všimla, že je tam všetko biele a že z diaľky počujem hlas minaretov. Boli sme prvýkrát v arabskom svete.
Káhira-Hurgada
Sedeli sme v autobuse a uháňali sme preč z rozpáleného mesta Káhira smerom na Hurgadu, kde sme mali byť ubytovaní. Tešila som sa z predstavy luxusného hotela pri krásnom blankytnom mori, kde bude konečne chládok a kľud-veď sme boli na dovolenke. Cesta bola úplne nová. Lemovali ju len červené skaly a červený piesok. Všade okolo bola nehostinná púšť. Cítila som, že som úplne stratená. Sprievodkyňa nás upozornila, že z autobusu nesmieme bez jej súhlasu vychádzať a počas celého zájazdu nás budú sprevádzať dva vojenské konvoje-jeden vpredu a jeden vzadu. Tejto informácii som nevenovala žiadnu pozornosť. Bolo neskoré popoludnie a bola som taká unavená, že som hneď zaspala. V hlave mi preblysla už len posledná myšlienka. Ako dobre, že som sa vycikala na káhirskom letisku.
Hurgada
Sedeli sme v autobuse a uháňali sme preč z rozpáleného mesta Káhira smerom na Hurgadu, kde sme mali byť ubytovaní. Tešila som sa z predstavy luxusného hotela pri krásnom blankytnom mori, kde bude konečne chládok a kľud-veď sme boli na dovolenke. Cesta bola úplne nová. Lemovali ju len červené skaly a červený piesok. Všade okolo bola nehostinná púšť. Cítila som, že som úplne stratená. Sprievodkyňa nás upozornila, že z autobusu nesmieme bez jej súhlasu vychádzať a počas celého zájazdu nás budú sprevádzať dva vojenské konvoje-jeden vpredu a jeden vzadu. Tejto informácii som nevenovala žiadnu pozornosť. Bolo neskoré popoludnie a bola som taká unavená, že som hneď zaspala. V hlave mi preblysla už len posledná myšlienka. Ako dobre, že som sa vycikala na káhirskom letisku.
Hurgada
Hotel v Hurgade bol luxusný, mal klimatizáciu, aj izba bola pekná. Mala iba jednu chybičku, že keď sme tam prišli, z hrdzavého kohútika netiekla voda-ani studená, ani teplá. Mysleli sme si, že to je len nejaký výpadok, ktorý sa dá hneď do poriadku. Nestalo sa však tak. Na recepcii nám povedali, že teplá voda tečie iba vtedy, keď ju slnko na streche zohreje a môžeme byť radi, ak nám bude tiecť aspoň studená voda, ktorá tečie iba vtedy, keď naprší. Toto nemôžu myslieť vážne, pomyslela som si. Vonku bolo 35-40 stupňov a na oblohe nebol žiadny obláčik. To bolo pre nás nepredstaviteľné stretnutie s realitou. Viem, že vtedy som chcela byť doma. Bol to začiatok dovolenky.
Fotky
