24.8.95

Egypt: 1

Plavba po Níle
V roku 1995 sme mali s manželom 40 rokov. Rozhodli sme sa, že naše narodeniny oslávime tak, že si kúpime zájazd do Egypta. Bolo 6 rokov od nežnej revolúcie a my sme veľmi túžili cestovať po svete. Hlavným motívom našej cesty bolo spoznať egyptskú kultúru. Základnú literatúru od Zamarovského sme už mali prečítanú, preto mená ako Tutanchamón, Nefertiti, Achnaton, Ramses a Hatšepsut nám už niečo hovorili. Chceli sme vidieť, ako skutočne vyzerajú pyramídy, známe egyptské sfingy, múzeum v Káhire a rieka Níl. Zaujímalo nás tiež, kde žila Kleopatra a ako žijú dnešní Egypťania. Zájazd s názvom Plavba po Níle sa nám javil ako neskutočne záhadný a dostatočne exotický. Ináč sme o Egypte nevedeli nič. Veď preto sme sa vybrali na poznávací zájazd. Do lekárničky sme pre istotu zabalili živočíšne uhlie a endiaron, veď človek nikdy nevie, čo sa môže stať. Bola polovica augusta. V Bratislave bola najväčšia letná horúčava-32 stupňov.

Káhira
Pristáli sme na letisku v Káhire. Keď sme vyšli z klimatizovanej budovy káhirského letiska, obliala nás asi 40 stupňová horúčava. Sprievodkyňa sa nám len predstavila, pozrela vľavo, vpravo, spočítala nás a už nás aj hnala do klimatizovaného autobusu. Sprievodkyňa nám povedala iba jednu informáciu, že nesmieme piť vodu z otvorenej fľaše, ktorú kúpime na ulici. Len tak v pozadí všetkých dojmov som si všimla, že je tam všetko biele a že z diaľky počujem hlas minaretov. Boli sme prvýkrát v arabskom svete.

Káhira-Hurgada
Sedeli sme v autobuse a uháňali sme preč z rozpáleného mesta Káhira smerom na Hurgadu, kde sme mali byť ubytovaní. Tešila som sa z predstavy luxusného hotela pri krásnom blankytnom mori, kde bude konečne chládok a kľud-veď sme boli na dovolenke. Cesta bola úplne nová. Lemovali ju len červené skaly a červený piesok. Všade okolo bola nehostinná púšť. Cítila som, že som úplne stratená. Sprievodkyňa nás upozornila, že z autobusu nesmieme bez jej súhlasu vychádzať a počas celého zájazdu nás budú sprevádzať dva vojenské konvoje-jeden vpredu a jeden vzadu. Tejto informácii som nevenovala žiadnu pozornosť. Bolo neskoré popoludnie a bola som taká unavená, že som hneď zaspala. V hlave mi preblysla už len posledná myšlienka. Ako dobre, že som sa vycikala na káhirskom letisku.

Hurgada
Hotel v Hurgade bol luxusný, mal klimatizáciu, aj izba bola pekná. Mala iba jednu chybičku, že keď sme tam prišli, z hrdzavého kohútika netiekla voda-ani studená, ani teplá. Mysleli sme si, že to je len nejaký výpadok, ktorý sa dá hneď do poriadku. Nestalo sa však tak. Na recepcii nám povedali, že teplá voda tečie iba vtedy, keď ju slnko na streche zohreje a môžeme byť radi, ak nám bude tiecť aspoň studená voda, ktorá tečie iba vtedy, keď naprší. Toto nemôžu myslieť vážne, pomyslela som si. Vonku bolo 35-40 stupňov a na oblohe nebol žiadny obláčik. To bolo pre nás nepredstaviteľné stretnutie s realitou. Viem, že vtedy som chcela byť doma. Bol to začiatok dovolenky.

Vzali sme si osušky a išli sme sa kúpať do slaného mora. Keď sme prišli k moru, bol práve odliv a more bolo od nás vzdialené asi 1 kilometer. Čľapkali sme sa v malej vodičke pri kraji a schovávali sme sa pod slnečníkmi, aby nás nespálilo ešte stále horúce africké slnko. To som už začínala tušiť, že ak ja toto prežijem, tak to bude betálny úspech. V duchu som rozmýšľala, či som si vzala liek na zápal močových ciest. Slaná voda v mori, žiadna, prípadne studená voda v hoteli a pitný režim takmer nulový-iba z fľaše, ktorá je zakúpená v obchode. Okamžite sme začali hľadať zdroje pitnej vody v hoteli. Toto bola naša najdôležitejšia úloha počas celého zájazdu. Pitná voda. Dnes je už situácia v Hurgade možno iná. My sme tam boli pred 23 rokmi, na začiatku slovenského cestovného ruchu a zájazdov do Egypta. 

Fotky

9.8.88

Japonsko: 8

Ikebukuro
Deň pred mojim odchodom domov sme navštívili Ikebukuro-Price Hotel, kde sme boli prvý deň ubytovaní. V budove Wold Import Mart sme sa vyviezli na najvyššie poschodie, odkiaľ sme mali prekrásny výhľad na celé Tokyo. Myslela som už iba na deti a šťastný návrat domov.

Jokohama
Cesta domov trvala tiež 4 dni. Išli sme opačnou trasou-Jokohama, Nachodka, Chabarovsk, Moskva a Praha. V Jokohame sme sa s manželom lúčili tak, že sme držali farebné stužky-on na brehu a ja na lodi, až kým sa nepretrhli. Bolo to veľmi dojímavé. Plakala som ďalšie dve hodiny. Na lodi, ktorú som už poznala, som sa zoznámila s mladými japonskými študentmi ekonómie, ktorí na moje veľké prekvapenie, cestovali do Ruska, aby tam, priamo na mieste, mohli študovať ruskú ekonomiku. Nechápavo som krútila hlavou. Čím viac sme sa blížili k ruským brehom, tým viac bolo vidieť nad pevninou obrovský smog. Bolo úplne jasné, kam ideme.

Praha
Cestu domov som už zvládla hravo. Keď nám v lietadle Moskva-Praha letušky československých aerolínii podávali vepřo, knedlo, zelí, normálne som sa rozplakala. Vedela som, že som doma. Domov som niesla malý farebný televízor, veľké rádio s CD prehrávačom a kazetovým prehrávačom, videoprehrávač, jamahu, veľký balík diskiet-vtedy u nás úzko profilový tovar, naparovaciu žehličku, kulmu na vlasy, volkmen, malé kalkulačky, elektronické hračky pre deti, suveníry pre každého a tvrdú menu-doláre. Doteraz neviem, ako som to zvládla. Keď ma colnici videli na ruzinskom letisku v Prahe, len sa na mňa pozreli, kývli rukou a prešla som so všetkým cez závoru bez kontroly. Dodnes si pamätám na ten zážitok. Vtedy zo mňa padla celá tiaž komunistického režimu. Pred budovou letiska stáli v hlúčiku fajčiaci pražskí taxikári, ktorí na moju žiadosť o taxík sa len pohŕdavo usmiali a odmietli ma vziať do mesta. Až keď som im povedala, že platím dolármi, začali ma obskakovať a predbiehať sa, kto ma skôr vezme. 

Záver
Z Japonska som sa vrátila 13.08.1988. Bola som tam jeden mesiac. Manžel sa vrátil v marci 1989. Už vtedy sme vedeli, že komunistický režim je neudržateľný a že padne. Komunizmus padol v novembri 1989. V priebehu 30 rokov sme na Slovensku urobili obrovský pokrok. V niektorých oblastiach sa Japoncom ale asi nikdy nevyrovnáme. Je to vzdelanie, inovácie, precíznosť, pracovitosť, pokora, skromnosť, tímová spolupráca, čestnosť, čistota, disciplína, úcta k autorite-v rodine a v práci a úcta k tradícii. 

Ešte aj po 30-tich rokoch oslovujú môjho manžela vedci z Japonska a prosia ho o spoluprácu. Manžel aj v súčasnosti spolupracuje s Japoncami (už s inými ľuďmi). Manžel je nielen múdry, ale aj skromný, precízny a spoľahlivý tímový hráč, čo si Japonci veľmi vážia. Spoločné výsledky publikujú vo významných svetových vedeckých časopisoch. Pokiaľ ide o mňa, do dnešného dňa ľutujem, že som po návrate z Japonska nezaložila firmu na predaj elektroniky a počítačov, alebo, že som nezaložila firmu na predaj obyčajnej vody z Japonska. 

Ďakujem môjmu manželovi, že ma pozval do Japonska a že sa tam celú dobu o mňa vzorne staral. Ďakujem mojim rodičom a sestre Alenke v Spišskom Štiavniku, ktoré sa v mojej neprítomnosti starali o naše deti-Martina a Mira a tým mi umožnili navštíviť túto prekrásnu a zaujímavú krajinu. Ďakujem deťom, že boli dobré a že ich poslúchali. Deti sa z hračiek z Japonska veľmi tešili.

Fotky

1.8.88

Japonsko: 7

University of Tokyo 
V rokoch 1987-1988-1989 bol manžel v celom Japonsku jediný z Československa na dlhodobom študijnom pobyte. Povedali mu to na veľvyslanectve, kde sa musel po príchode prihlásiť. Manžel sa v Tokyu učil po japonsky. V škole, kam chodil, sa stretávali študenti z celého sveta. Japonci veľmi neovládajú angličtinu. Nápisy v metre, na ulici, sú písané hiraganou, katakanou, alebo kanji znakmi. Japonské knihy sú písané v stĺpcoch a čítajú sa sprava doľava, prípadne odzadu dopredu. Ich posunková reč má iný význam ako u nás-ináč ukazujú poď sem, áno, nie. Manžel sa naučil celkom dobre porozumieť hovorenému slovu a naučil sa aj niekoľko kanji znakov. Na univerzite sa dorozumieval po anglicky. Univerzita bola pre manžela zaujímavá tým, že mala jeden z najvýkonnejších sálových počítačov na svete-Fujitsu, na ktorom robil svoje vedecké výpočty. Manžel zažil na Univerzite jednu kuriozitu. Keď si niekto v priebehu dňa ľahol na stôl a spal, všetci prechádzali okolo neho potichúčky, aby ho nezobudili. Spánok cez pracovnú dobu je tam dovolený. 

Manžel býval prvý polrok v Nerime, odkiaľ mi písal listy o tom, aké je tam všetko malé. 

Komunikácia 
Vzhľadom k tomu, že v roku 1988 nebol internet a neboli emaily, každý týždeň sme si s manželom písali listy a raz za mesiac som mu posielala do Japonska balík s novinami. Posielanie balíkov na západ bola neskutočne náročná vec. Na colnicu som musela priniesť otvorený balík, ktorý colnici celý prehľadali. Musela som vypísať tri formuláre A4, zabaliť balík pred ich očami a až potom zaniesť na ich poštu. Vedľa mňa stále pobehoval veľký pes, ktorý ma oňuchával. Niektoré balíky vôbec nedovolili poslať. Celá procedúra trvala niekedy aj dve hodiny. Podobná byrokracia vládla aj pri prijímaní balíka z Japonska. Balíky prišli často krát otvorené. Nikdy som nemala istotu, či z balíka niečo colníci nevybrali. V priebehu 1 ½ roka sme si s manželom asi dvakrát telefonovali. Telefonovanie bolo veľmi drahé. 

Manžel v priebehu svojho pobytu v Japonsku navštívil tieto mestá: Kyoto, Nara, Osaka, Sendai. 

Fotky 
Nerima
Kyoto
Nara
Osaka
Sendai