3.6.95
9.8.88
Japonsko: 8
Ikebukuro
Deň pred mojim odchodom domov sme navštívili Ikebukuro-Price Hotel, kde sme boli prvý deň ubytovaní. V budove Wold Import Mart sme sa vyviezli na najvyššie poschodie, odkiaľ sme mali prekrásny výhľad na celé Tokyo. Myslela som už iba na deti a šťastný návrat domov.
Jokohama
Cesta domov trvala tiež 4 dni. Išli sme opačnou trasou-Jokohama, Nachodka, Chabarovsk, Moskva a Praha. V Jokohame sme sa s manželom lúčili tak, že sme držali farebné stužky-on na brehu a ja na lodi, až kým sa nepretrhli. Bolo to veľmi dojímavé. Plakala som ďalšie dve hodiny. Na lodi, ktorú som už poznala, som sa zoznámila s mladými japonskými študentmi ekonómie, ktorí na moje veľké prekvapenie, cestovali do Ruska, aby tam, priamo na mieste, mohli študovať ruskú ekonomiku. Nechápavo som krútila hlavou. Čím viac sme sa blížili k ruským brehom, tým viac bolo vidieť nad pevninou obrovský smog. Bolo úplne jasné, kam ideme.
Praha
Cestu domov som už zvládla hravo. Keď nám v lietadle Moskva-Praha letušky československých aerolínii podávali vepřo, knedlo, zelí, normálne som sa rozplakala. Vedela som, že som doma. Domov som niesla malý farebný televízor, veľké rádio s CD prehrávačom a kazetovým prehrávačom, videoprehrávač, jamahu, veľký balík diskiet-vtedy u nás úzko profilový tovar, naparovaciu žehličku, kulmu na vlasy, volkmen, malé kalkulačky, elektronické hračky pre deti, suveníry pre každého a tvrdú menu-doláre. Doteraz neviem, ako som to zvládla. Keď ma colnici videli na ruzinskom letisku v Prahe, len sa na mňa pozreli, kývli rukou a prešla som so všetkým cez závoru bez kontroly. Dodnes si pamätám na ten zážitok. Vtedy zo mňa padla celá tiaž komunistického režimu. Pred budovou letiska stáli v hlúčiku fajčiaci pražskí taxikári, ktorí na moju žiadosť o taxík sa len pohŕdavo usmiali a odmietli ma vziať do mesta. Až keď som im povedala, že platím dolármi, začali ma obskakovať a predbiehať sa, kto ma skôr vezme.
Záver
Z Japonska som sa vrátila 13.08.1988. Bola som tam jeden mesiac. Manžel sa vrátil v marci 1989. Už vtedy sme vedeli, že komunistický režim je neudržateľný a že padne. Komunizmus padol v novembri 1989. V priebehu 30 rokov sme na Slovensku urobili obrovský pokrok. V niektorých oblastiach sa Japoncom ale asi nikdy nevyrovnáme. Je to vzdelanie, inovácie, precíznosť, pracovitosť, pokora, skromnosť, tímová spolupráca, čestnosť, čistota, disciplína, úcta k autorite-v rodine a v práci a úcta k tradícii.
Ešte aj po 30-tich rokoch oslovujú môjho manžela vedci z Japonska a prosia ho o spoluprácu. Manžel aj v súčasnosti spolupracuje s Japoncami (už s inými ľuďmi). Manžel je nielen múdry, ale aj skromný, precízny a spoľahlivý tímový hráč, čo si Japonci veľmi vážia. Spoločné výsledky publikujú vo významných svetových vedeckých časopisoch. Pokiaľ ide o mňa, do dnešného dňa ľutujem, že som po návrate z Japonska nezaložila firmu na predaj elektroniky a počítačov, alebo, že som nezaložila firmu na predaj obyčajnej vody z Japonska.
Ďakujem môjmu manželovi, že ma pozval do Japonska a že sa tam celú dobu o mňa vzorne staral. Ďakujem mojim rodičom a sestre Alenke v Spišskom Štiavniku, ktoré sa v mojej neprítomnosti starali o naše deti-Martina a Mira a tým mi umožnili navštíviť túto prekrásnu a zaujímavú krajinu. Ďakujem deťom, že boli dobré a že ich poslúchali. Deti sa z hračiek z Japonska veľmi tešili.
Fotky
- Jokohama
1.8.88
Japonsko: 7
V rokoch 1987-1988-1989 bol manžel v celom Japonsku jediný z Československa na dlhodobom študijnom pobyte. Povedali mu to na veľvyslanectve, kde sa musel po príchode prihlásiť. Manžel sa v Tokyu učil po japonsky. V škole, kam chodil, sa stretávali študenti z celého sveta. Japonci veľmi neovládajú angličtinu. Nápisy v metre, na ulici, sú písané hiraganou, katakanou, alebo kanji znakmi. Japonské knihy sú písané v stĺpcoch a čítajú sa sprava doľava, prípadne odzadu dopredu. Ich posunková reč má iný význam ako u nás-ináč ukazujú poď sem, áno, nie. Manžel sa naučil celkom dobre porozumieť hovorenému slovu a naučil sa aj niekoľko kanji znakov. Na univerzite sa dorozumieval po anglicky. Univerzita bola pre manžela zaujímavá tým, že mala jeden z najvýkonnejších sálových počítačov na svete-Fujitsu, na ktorom robil svoje vedecké výpočty. Manžel zažil na Univerzite jednu kuriozitu. Keď si niekto v priebehu dňa ľahol na stôl a spal, všetci prechádzali okolo neho potichúčky, aby ho nezobudili. Spánok cez pracovnú dobu je tam dovolený.
Manžel býval prvý polrok v Nerime, odkiaľ mi písal listy o tom, aké je tam všetko malé.
Komunikácia
Vzhľadom k tomu, že v roku 1988 nebol internet a neboli emaily, každý týždeň sme si s manželom písali listy a raz za mesiac som mu posielala do Japonska balík s novinami. Posielanie balíkov na západ bola neskutočne náročná vec. Na colnicu som musela priniesť otvorený balík, ktorý colnici celý prehľadali. Musela som vypísať tri formuláre A4, zabaliť balík pred ich očami a až potom zaniesť na ich poštu. Vedľa mňa stále pobehoval veľký pes, ktorý ma oňuchával. Niektoré balíky vôbec nedovolili poslať. Celá procedúra trvala niekedy aj dve hodiny. Podobná byrokracia vládla aj pri prijímaní balíka z Japonska. Balíky prišli často krát otvorené. Nikdy som nemala istotu, či z balíka niečo colníci nevybrali. V priebehu 1 ½ roka sme si s manželom asi dvakrát telefonovali. Telefonovanie bolo veľmi drahé.
Manžel v priebehu svojho pobytu v Japonsku navštívil tieto mestá: Kyoto, Nara, Osaka, Sendai.
Fotky
- Nerima
- Kyoto
- Nara
- Osaka
- Sendai
30.7.88
Japonsko: 6
Počas pobytu v Tokyu nás pozval na návštevu domov jeden profesor z univerzity. Mohli sme tak vidieť bežný japonský byt, ktorý má kuchyňu, spálňu a obývačku. Japonci majú malé a skromné byty. V obývačke sedia na zemi-na vankúšoch. Aj my sme sedeli na zemi a pili sme tradičný japonský čaj. Pitie čaju sa považuje za spoločenský obrad, ktorý má presne svoje pravidlá a etiketu. Spálňa je zariadená ináč ako u nás. Japonci ležia na zemi a spia na rohožiach, ktoré sa volajú tatami. Posteľné prádlo si dávajú do skríň. V kuchyni majú samé automatizované roboty.
Jedlo
Ryža je v Japonsku základná potravina, podobne ako u nás chlieb. Keďže ju Japonci jedia takmer každý deň, vedia ju aj vynikajúco pripraviť. Na varenie ryže používajú osobitné automaty. Medzi základné potraviny patria aj surové ryby a rôzne morské živočíchy. Často krát sa vám to na tanieri ešte hýbe, pričom ani neviete, čo to vlastne je. Majú aj polievky, ktoré sa pripravujú iba zaliatím horúcou vodou. Polievky často obsahujú rôzne druhy cestovín a nejakú zeleninu. Sú celkom chutné. Počas môjho pobytu v Japonsku som ani raz nejedla tmavý chlieb. Veľmi mi to chýbalo. Majú tam iba také americké biele placky, ktoré sa dávajú do hriankovača. Manžel však našiel jednu predajňu a kúpil mi na narodeniny bochník čierneho nemeckého chleba. V Japonsku sa je paličkami. Manžel aj deti sa túto techniku okamžite naučili. Ja neviem jesť paličkami, hoci ich doma máme a manžel ich používa ešte aj dnes.
Rodina
V japonskej rodine majú priemerne dve deti. Deti sú vychovávané k úcte k rodičom. Deti majú pomerne tvrdú a prísnu výchovu. Musia si precízne plniť svoje školské povinnosti. Od útleho detstva sú vedené k pracovitosti, poslušnosti a disciplíne. Deti nosia do školy školské uniformy. Súčasťou dobrej výchovy je aj hra na nejaký hudobný nástroj. V Japonsku je vysoká úroveň zdravotnej starostlivosti. Malé deti nosia v zime holé nohy.
Ženy sú doma, nepracujú, starajú sa o deti a rodičov. V niektorých rodinách aj v súčasnosti vyberá manželku synovi mama. Manžel mal na univerzite jedného kolegu, ktorý sa práve ženil a manželku mu vybrala mama. Mama väčšinu času trávi so svojou nevestou, preto je prirodzené, že si ju vyberá aj pre seba. Muži sú väčšinou v práci a prichádzajú domov neskoro večer. Doma iba prespia a ráno zase odchádzajú do práce. Niektorí (manažéri, robotníci) to preto riešia tak, že sa nevracajú vôbec domov, ale prespávajú v malých kapsulách priamo v Tokyu. Japonci sú známi svojou prehnanou pracovitosťou. Je to pravda. Na dovolenky takmer nechodia. Nanajvýš sa vyberú do prírody, alebo kúpeľov, niekde mimo mesta. Všade sa vozia autami, výťahmi a dopravnými prostriedkami. Keď idú na výlet, ledva vystúpia z autobusu, urobia si fotku a hneď sa vrátia do autobusu. Na horu Fudži napríklad nechodia peši po turistickej cestičke, ale vyvezú sa na vrchol hory lanovkou.
Fotky
- Deti
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
