Z Asuánu si pamätám iba toľko, že to bol najjužnejší bod na svete, kde som vtedy bola. Cítila som, ako sme ďaleko od krásneho, zeleného Slovenska. Najbližšia krajina bola Sudán, kam som určite nechcela ísť. V Asuáne majú veľkú priehradu, ktorú im vybudovali Rusi. Priehradu sme videli tak, že sme asi na 5 minút vybehli z autobusu, urobili sme fotky a okamžite sme bežali naspäť do klimatizovaného autobusu. V Asuáne som pocítila, čo je to horúčava. Vonku sa nedalo vydržať, mohlo byť tak 45 stupňov. Nebyť klímy v autobuse, tak som dnes mŕtva. Vonku bolo neskutočné teplo a v autobuse o 20 stupňov menej. Na striedanie tepla a chladu musíte byť pripravení-vzdušným oblečením, uterákom, náhradným oblečením, pokrývkou hlavy a vodou. Ak toto nedodržíte, môžete dostať zápal priedušiek. Afričania vedia, prečo nosia voľné oblečenie, prečo nosia turbany na hlave a prečo sa chránia pred slnkom-muži aj ženy. Začínala som si zvykať na Afriku. Mojim cieľom bolo neochorieť a v zdraví sa vrátiť domov. Bola som zahalená od hlavy, až po päty. Žiadne krémy na opaľovanie by mi nepomohli. Boli sme neskutočne ďaleko a najkrajšie zážitky nás ešte len čakali. Bola veľká škoda, že sme nevideli jeden z najkrajších egyptských chrámov Abú Simbel. Keď stavali asuánsku priehradu, tak celý komplex vraj premiestnili na blízky ostrov, aby ho nezaplavila voda. Chrám práve opravovali.
Loď, ktorou sme sa plavili po Níle, zastavovala vždy pri významných pamiatkach, kde sme vystúpili, pozreli sme si najzaujímavejšie miesta a zase sme sa vrátili na loď. Bol to taký plávajúci hotel. Loď bola naozaj krásna a veľká. Mala asi 3 poschodia kajút. Na najvyššom poschodí boli spoločenské miestnosti a bazén. Raňajky, obedy a večere boli podávané v luxusnej jedálni, kde sa trikrát za deň stretávala tá najpestrejšia celosvetová spoločnosť, akú si vôbec viete predstaviť. Boli tam ľudia rôznej pleti, rôznej národnosti a rôzneho vierovyznania. V jedálni bolo tak rušno a veselo, že tam bola radosť ísť a dozvedieť sa zase niečo nové. Vládla tam pohoda a dobrá nálada o ktorú sa veľkou mierou usiloval aj personál, nielen nosením jedla na stoly, ale aj zábavou cestujúcich. Po náročných dňoch na slnku, loď bola oázou oddychu a luxusu. Luxusný bol nielen interiér lode, ale aj jedlá bohaté na zeleninu, ryby a pitie rôzneho druhu. Pestrú stravu sme nielen obdivovali, ale dávali sme si pozor aj na hygienu. Zaujímavý zážitok som mala hore na palube. Bol tam krásny bazén, do ktorého som si chcela ísť zaplávať. Problém bol ale ukázať sa v plavkách pred personálom, ktorý bol moslimského vierovyznania. Najprv som postávala pred bazénom v krátkych nohaviciach, potom som si sadla na stoličku v plavkách a až neskôr som sa odvážila ísť do bazéna. Všetci sme to prežili. Neviem však, čo si myslela mužská časť personálu. Možno boli na to zvyknutí a vedeli, že turistický ruch si vyžaduje takéto obete z ich strany-pozerať sa na ženy v plavkách. Mne to rozhodne nebolo príjemné, takto ich hnevať.
Samotná plavba po Níle bola tiež zaujímavá, nielen historické pamiatky a chrámy, ktoré každý turista obdivuje. Sedela som hore na palube lode v pohodlnom bambusovom kresle, nohy som mala vyložené na opierke lode, popíjala som nejaký drink a sledovala som okolie rieky Níl. To, čo som videla, nebolo vôbec krásne, ani romantické. Rieka Níl bola pokojná, hlboká, špinavá a zdala sa mi menšia ako Dunaj. V okolí Nílu bola neskutočná pustatina. Zeleň bola iba v blízkosti Nílu, kam asi dosiahla spodná voda. Ináč bola široko-ďaleko púšť. V okolí Nílu sme občas zazreli nejaké „domčeky“. Boli to skôr chatrče z piesku, ktoré silný dážď ľuďom odplavoval a oni si zase postavili nové obydlia. Videla som aj to, ako si ľudia robili úkryty pred slnkom v zemi a ako spali v kartónových krabiciach. Bola to neskutočná chudoba, ktorá nás obklopovala a my sme sa plavili na luxusnej lodi. Mala som z toho kontrastu veľmi zlý pocit. Videli sme však to, čo sme chceli vidieť a za čo sme si zaplatili. Naučilo nás to neskutočnej vďake za to, čo máme doma a hlbokej pokore pred ľudskou biedou a chudobou, ktorú sme videli.
Fotky
