26.8.95

Egypt: 3

Edfu
Naša prvá zastávka po Asuáne bolo historické mesto Edfu, v ktorom sa nachádzal Chrám boha Hora. Tu som prvýkrát videla egyptské pamiatky pokryté výjavmi z egyptskej histórie. Najviac ma zaujali hieroglyfy a spôsob, akým si Egypťania zachovávali a odovzdávali informácie. Vedci dlho skúmali význam písma zakódovaného v hieroglyfoch. Až v roku 1822 sa im podarilo rozlúštiť Rosettskú dosku, ktorá je dnes uložená v Britskom múzeu v Londýne. Pompézna bola aj socha boha Hora, ktorý je zobrazovaný ako sokol. 

Luxor
Cestou do Údolia kráľov sme sa zastavili na jednom významnom mieste, kde sme si pozreli zádušný Chrám kráľovnej Hatšepsut. Bol naozaj rozsiahly a urobil na nás veľký dojem. Chrám bol práve zavretý, preto sme ho videli iba zvonka. Už na tomto mieste sme vedeli, že to najkrajšie a najvýznamnejšie nás ešte len čaká. Blížili sme sa do Údolia kráľov. 

Údolie kráľov patrí medzi najposvätnejšie miesta starého Egypta. Slúžilo ako pohrebisko faraónov a významných osobnosti starovekého Egypta. Rozdeľuje sa na Východné údolie a Západné údolie. Vo Východnom údolí je dosiaľ nájdených 65 hrobiek. Nachádzajú sa tu hrobky najvýznamnejšieho faraóna Ramessa II. a najznámejšieho faraóna Tutanchamóna. Tutanchamonovu hrobku objavil v r. 1922 Howard Carter. My sme navštívili obidve tieto hrobky. 

Vstup do Údolia kráľov bol pre mňa veľkým zážitkom. Vôbec som nečakala to, čo sme videli. Boli sme ohúrení veľkosťou a významom toho miesta. Hrobky faraónov boli umiestnené v púštnom pohorí, ktoré bolo bez známky života, stromu, trávy, či kvietka. Teplota tam bola asi 40 stupňov. Už na začiatku cesty som si uvedomila, že to bude fyzicky náročné a že nie som dobre oblečená a obutá. Bola to vysokohorská túra, kde bolo treba mať minimálne tenisky, krátke nohavice, pokrývku hlavy a fľašu s vodou. Ja som išla do Údolia kráľov vyobliekaná v dlhej bielej sukni, červenej blúzke a sandálkach na vysokom podpätku. Do Údolia kráľov sme kráčali po asfaltovej ceste, ktorá sa postupne menila na skalnatý chodník. Pri ceste nám chudobný Egypťan predal doštičku vyrobenú asi z ťavieho trusu, na ktorej bol nakreslený, či nalepený výjav z nejakej hrobky. Doštička malú nulovú historickú hodnotu, ale veľkú cestovateľskú hodnotu, ako pamiatka na Údolie kráľov. 

Hrobka Tutanchamóna sa nachádzala vpravo, hneď na začiatku vstupu do Údolia kráľov. Vchod do hrobky bol taký nenápadný, že sme ho skoro ani nezbadali. To bolo pre nás dosť prekvapujúce, vzhľadom na známe informácie o Tutanchamonovi. Čakali sme niečo pompézne. Hrobka bola prístupná verejnosti, tak sme tam hneď išli. Môj pocit z návštevy hrobky bol zmiešaný. Cítila som neskutočnú úctu k tomu človeku, videla som záhadnosť celého priestoru, miesto, kde bol Tutanchamón pochovaný (teraz už tam nie je-hrobka bola celá vykradnutá). Cítila som, že musíme byť ticho. Z hrobky vyžarovala naozaj posmrtná atmosféra, ako keby tam Tutanchamón ešte bol a pozeral sa na nás. Zároveň som si kládla otázku, či je správne, aby sme boli v hrobe človeka a rušili pokoj jeho duše, bez ohľadu na to či tam bol, alebo nie. Bol to fakt silný duchovný zážitok. Bolo tam ticho ako v kostole. Dokonca som sa tam aj pomodlila za jeho dušu, náš šťastný návrat domov a za to, aby nám jeho bohovia odpustili, že sme narušili miesto jeho posledného odpočinku. Bála som sa tiež, aby sme nechytili v hrobke nejakú baktériu a neboli potrestaní za náš hanebný čin a obyčajnú ľudskú zvedavosť. Poznáte tie príbehy archeológov, ktorí vstúpili do hrobky a potom zomreli. Jediná pamiatka, ktorá sa po Tutanchamónovi zachovala bol jeho sarkofág, ktorý bol umiestnený v Egyptskom múzeu v Káhire a ktoré sme sa chystali navštíviť. Ohúrený a plní dojmov sme vyšli von.

Hrobka Ramessa II. sa nachádzala už v horách. S veľkou zvedavosťou sme vykročili smerom k nej. K hrobke viedlo asi 100 schodov hore a potom zase dole. Cesta k vchodu hrobky nebola ešte nič oproti tomu, čo sme zažili, keď sme sa dostali dnu, do hrobky. Kľukatými cestičkami, kde výška stropu bola asi 20 cm od našej hlavy a teplota asi 45 stupňov, sme sa predierali rôznymi chodbami a miestnosťami. Maľby na stenách boli naozaj krásne. Výjavy zo života Egypťanov boli zachované vraj v pôvodnej farbe. Interiéry hrobky boli úžasné, ja som však mala iba jednu túžbu-dostať sa čo najskôr von, predtým, než skolabujem. Neskutočné dusno v hrobke, kde nemáte jasno, kde to začína a kde to končí, bez prívodu vzduchu, uzavretí v malom priestore, plnom zvedavých turistov, kde je vzduch úplne vydýchaný, urobili svoje. Iba som lapala po dychu a pila som posledné kvapky vody. Išla som posledná, aby som mala aspoň trochu vzduchu a aby som to prežila a nemuseli ma odnášať na nosítkach von. Návšteva hrobky bola pre mňa taká klaustrofobická záležitosť, akú som nikdy predtým, ani potom nezažila. Takže takto priatelia. Keď tam pôjdete, nestačí mať len túžbu po objavovaní a dobrodružstve, ale vybavte sa vodou, ľahkým letným oblečením a dobrou turistickou obuvou. Keď máte vysoký krvný tlak, alebo srdcové problémy, tak tam radšej ani nechoďte. Myslím, že nám to sprievodkyňa hovorila, ale my sme na jej rady vôbec nedbali. 

Karnak
V Karnaku sa nachádza chrámový komplex boha Amona. Chrám boha Amona-1, Chrám boha Amona-2, Chrám boha Amona-3. Na tomto významnom mieste sme videli známu alej sfíng a obrovské okrúhle chrámové stĺpy, plné výjavov zo života faraónov a vládcov Egypta, ktoré sme videli v knihách o Egypte. Tam som sa naozaj cítila ako v starovekom Egypte. Vládla tam kráľovská atmosféra. Chodili sme pomedzi tie stĺpy a s otvorenými ústami sme obdivovali ich krásu a veľkosť. V chrámovom komplexe sa nachádzajú aj dva významné obelisky: obelisk Thutmosa I. a obelisk kráľovnej Hatšepsut. Karnak nás naozaj očaril.

Fotky