V týchto dňoch je práve 30 rokov odvtedy, čo som bola v Japonsku. Bola to moja prvá veľká cesta na Západ, hoci v tomto prípade vlastne na ďaleký Východ. Podotýkam, že u nás sme mali vtedy ešte tvrdý komunistický režim. Nemohli sme cestovať na Západ, nemali sme doláre, nevedeli sme po anglicky. Nemali sme možnosť pozerať cudziu televíziu a počúvať v rádiu správy zo zahraničia. Neboli mobily, nebol internet, neboli maily, nebolo elektronické bankovníctvo, neboli platobné automaty a karty. Doláre a inú tvrdú menu sme nemohli vlastniť. Keď ich človek nejakým zázrakom získal, musel ich ihneď vymeniť za bony. Kto vlastnil bony, bol najväčší frajer, pretože mohol nakupovať v Tuzexe-rifle, lego, kávu. ČSOB bola jediná banka, ktorá pracovala s tvrdou menou. Neboli supermarkety, v obchodoch chýbali základné veci, ako toaletný papier, zemiaky, mrkva. Veci sa odkladali pod pultom. Na všetko stáli ľudia v dlhých radách. Veľa sa vybavovalo po kamarátskej linke. Mali sme ŠtB-štátnu politickú tajnú službu Ministerstva vnútra ČSSR. Na všetko sme si museli dávať pozor, čo povedať a čo robiť. Chodiť do kostola bolo politicky neprijateľné. Ten, kto chodil do kostola, mohol mať problém dostať sa na vysokú školu, dostať byt a mal problém robiť pracovnú kariéru. Na hraniciach s Rakúskom bol ostnatý drôt a hranica bola strážená vojakmi. O ceste na Západ sme mohli iba snívať. Tak to zhruba vyzeralo u nás v roku 1988. Ako sa mi teda podarilo vycestovať do Japonska? Bolo to vďaka môjmu manželovi, ktorý nebol členom KSČ, ale bol veľmi zanietený mladý vedec-fyzik, ktorého si vďaka jeho publikáciám všimli japonskí profesori a pozvali ho na 1 ½ ročný študijný pobyt do Japonska.
Manžel
Po dvoch rokoch vybavovania žiadosti, dostal manžel povolenie vycestovať na študijný pobyt do Japonska na University of Tokyo. Študijný pobyt mu najprv schválila japonská vláda a potom výbor KSČ-na oddelení, na ústave, na predsedníctve SAV, v BA i v Prahe. Bol to zázrak, že manžel mohol vycestovať v októbri 1987. Cestoval trasou cez severný pól: Praha, Frankfurt, Anchorage na Aljaške, Tokyo. Iná možnosť ani nebola, lebo západné krajiny necestovali cez Rusko. Cestu a celý pobyt v Japonsku mu hradila japonská vláda. Ostali sme s deťmi v Bratislave 1 ½ roka sami. Syn Martin mal 7 rokov, syn Miro mal 4 roky.
Cesta do Japonska
Asi po roku ma manžel pozval na návštevu do Japonska. Deti mi komunisti nedovolili zapísať v pase, lebo sa asi báli, že emigrujeme. Mala som ísť sama. Do Japonska som mohla ísť iba cestou, ktorú mi určili a ktorá bola najlacnejšia. Mala som ísť lietadlom Praha-Moska-Chabarovsk, vlakom Chabarovsk-Nachodka a loďou Nachodka-Jokohama. Cesta mala trvať 4 dni a všetko som si mala platiť sama. Bola to veľmi náročná úloha, vzhľadom k tomu, že som vedela iba po rusky. Na cestu som sa chystala asi jeden mesiac. Dala som si ušiť krásne zelené plisované šaty a rozmýšľala som, ako cestu prežijem a čo si vezmem do kufra. Do Japonska som vycestovala 15.07.1988. V kufri som mala zabalené zemiaky, jablká, zavarené mäso, klobásky a vyprážané rezne. Teta Ruženka, ktorá bývala v Prahe, ma bola odprevadiť až na letisko. Na cestu mi pribalila ešte fľašu vodky. V lietadle Praha-Moskva v bezcolnom pásme, som vykúpila všetky becherovky, ktoré tam mali. Moja prezieravosť sa mi počas cesty niekoľkokrát vyplatila. V Rusku bola práve prohibícia. Za všetky služby počas cesty, som platila fľašou becherovky.
Fotky
- Japonsko
