Veľký zážitok som mala v Moskve, kde na letisku nebola žiadna informačná služba. Zavreté okienko neveštilo nič dobré. Prvá fľaša becherovky teda putovala k personálu letiska, aby som rýchlo zistila, kde parkujú taxíky. V priebehu dvoch hodín som sa musela presunúť z medzinárodného letiska Šeremetievo na miestne letisko, odkiaľ sme mali pokračovať na ceste do Chabarovska-mesto na východe Ruska. Znamenalo to prejsť čo najrýchlejšie cez celú Moskvu a stihnúť presný odlet druhého lietadla. Taxikár si dal povedať (druhou becherovkou) a uháňal na rozheganej Volge rýchlosťou asi 140 km/h, pritom fajčil, mal otvorené všetky okná a usmieval sa od ucha k uchu. V Moskve bol neskutočný smog. Až v lietadle som si vydýchla, že som celá a že mám aj batožinu. Z okna som sledovala ako prelietame nad celou Sibírou a pod nami sa vinie obrovská rieka Ob. Videla som aj Bajkalské jazero a rozsiahlu ruskú tajgu s brezovými lesmi, akú som dovtedy videla iba v ruských filmoch. Bolo to pekné.
Chabarovsk
Pred príchodom do Chabarovska nás pilot upozornil, že vonku je veľká búrka a že možno ani nepristaneme. Niekoľkokrát zakrúžil nad mestom a potom nám dal pokyn, aby sme sa poriadne pripútali, že budeme pristávať. Za veľkého hrmotu, bleskov a dažďa sme pristáli na letisku v Chabarovsku, kde nás už čakali záchranné autá. Všetkých nás previezli do vstupnej haly nejakého hotela. Boli sme tam natlačení ako haringy, mokrí, spotení a unavení, ale šťastní, že sme to celé prežili. V hoteli neboli voľné izby, tak našu batožinu nahádzali do jednej izby a ponúkli nám výlet na nejakú rozhľadňu, odkiaľ vraj bolo možné vidieť celé mesto. Väčšina z nás ale vôbec netúžila vidieť sibírske mesto-čo si dnes myslím, že bola chyba. Vytiahla som ďalšiu fľašu becherovky a hneď som mala voľnú izbu so sprchou a posteľou. Aspoň na chvíľu som si oddýchla a pripravila som sa na ďalšie dobrodružstvá.
Chabarovsk-Nachodka
Večer sme nastúpili do vlaku Chabarovsk-Nachodka. Do vlaku nastupovala aj početná česká delegácia, ktorá mala rezervované všetky kupé v jednom vozni, kde som mala byť aj ja. Kupé samozrejme nebolo. Bratia Česi boli skúsení cestovatelia, ktorí chodili pravidelne do Japonska na výstavy, sympózia a konferencie, preto sa veľmi dobre vyznali v miestnych pomeroch. Vlak bol pomerne slušne vybavený a čistý. Chvíľku som stála na chodbičke a keď prišiel sprievodca, poprosila som ho ďalšou fľašou becherovky o miesto v nejakom kupé. Kupé v spacom vozni sa hneď našlo a išla som spať. Celou cestou sme prechádzali tesne okolo čínskych hraníc, vlak bol preto prísne strážený. Čínsku hranicu som videla iba ráno, keď nás sprievodca volal na raňajky. Mne však bolo tak zle, že som raňajky nemohla ani vidieť. Krútila sa mi hlava, bolo mi na vracanie a každú chvíľu som čakala, kedy odpadnem. Stres, napätie a strach, aby som šťastne pricestovala, asi urobili svoje. Iba silou vôle som vystúpila z vlaku a pozerala som, kde sme.
Nachodka
Boli sme v Nachodke-najvýchodnejšom meste Ruska. Prvýkrát som videla sibírske mesto, ktoré bolo samá šeď, špina a chudoba. Peši sme prešli od vlaku k colnici, čo bola malá búdka obklopená padajúcim dreveným plotom a ku ktorej viedla úzka prašná cesta. Tam nás už čakala prvá, druhá a tretia kontrola. Nachodka bola posledná zastávka v komunistickom Rusku, preto nás poriadne preverovali. Ja som ich vôbec nevnímala, len som ukazovala všade pas a vysvetľovala som po rusky, prečo idem do Japonska a čo tam budem robiť. Po kontrole sme sa hneď nalodili na loď s názvom Konstantin Černenko. Takú veľkú oceánsku loď som dovtedy nevidela. Mali sme sa plaviť Japonským morom až do Jokohamy.
Nachodka-Jokohama
Dva dni na lodi boli veľmi príjemné. Hneď na prvý pohľad bolo jasné, že posádka lode je síce ruská, ale všetci presne vedia ako vyzerá Západ a kapitalizmus. Starali sa o nás naozaj vzorne. Na lodi bolo výborné jedlo. Mňa sa hneď ujal lekár, ktorý mi dal nejaké lieky proti bolesti brucha a prikázal mi ležať vo vodorovnej polohe, aby som nedostala morskú nemoc. Loď sa miestami kývala tak, že som sa musela pri prehliadke lode držať zábradlia, aby som nespadla. Na lodi bola aj kaplnka, kde sa stretávali ľudia z celého sveta a spoločne sa modlili, spievali a meditovali. Boli tam ľudia rôznej národnosti a rôzneho vierovyznania. Ja som mala v duši taký zmätok, že som nebola schopná ísť ani na jedno stretnutie. Postávala som iba pri dverách a obdivovala som, ako sa spolu modlia kresťania, moslimovia, budhisti aj ateisti. Veľa som o tom rozmýšľala a bolo mi to sympatické.
Jokohama-Tokyo
Po príchode do Japonska som zažila kultúrny šok. V prístave stála v pozore nastúpená posádka. Myslela som si, že nás víta manažment prístavu. Ukázalo sa však, že sú to nosiči batožiny, ktorí boli oblečení v krásnych bielych uniformách a na rukách mali biele rukavičky. Po stretnutí s manželom sme nastúpili do taxíka a odviezli sme sa do Tokya. Jokohama, kedysi predmestie Tokya, je už dnes jeho súčasťou. Náš hotel bol v časti Ikebukuro. Cestou do hotela som sledovala preplnené štvorprúdové cesty, nadzemné trojúrovňové križovatky a svetelné reklamy na domoch. Na prechodoch stálo všade veľa ľudí, ktorí boli krásne oblečení-ženy v čiernych kostýmoch s bielou blúzkou a muži v čiernych oblekoch s bielou košeľou. Ľudia sú tam nielen pekne oblečení, ale aj vysoko ukáznení, čo som zistila neskôr. Pred hotelom taxikár otvoril kufor stlačením nejakého tlačidla vpredu a vyniesol našu batožinu v bielych rukavičkách až k recepcii hotela. Prvý deň sme bývali v luxusnom hoteli. V našej izbe bolo obrovské okno, odkiaľ bol prekrásny výhľad na celé Tokyo. Cítila som sa ako vo filme. Manžel mi pripravil naozaj prekrásne privítanie. Ráno nám priniesli raňajky až do postele. Nasledujúce tri týždne sme bývali v študentskom internáte, v mestskej časti Roppongi.
Fotky
- Jokohama
